Gustáv Murín

Text č.3

Cit. z knihy G. Murín, Všetko je inak, vyd. Matice slovenskej, 2007

QUO VADIS MEDIA?

 

  Literatúra nie je len o knihách. V skutočnosti by knihy mali byť až tou čerešničkou na torte literatúry. Čo sa ale deje s tou tortou? Čo sa deje s médiami a literatúrou v nich?

 

Tak dobre to začalo

  Keď som svojho času stretol uznávaného autora a opýtal sa ho ako sa darí, zamyslel sa a povedal: „Zišlo by sa, keby mi konečne vyšlo niečo bez práce. Dokonalý dar nebies…“ Nechápal som, ale trpezlivo mi to vysvetlil. Tým darom z nebies by sme mohli nazvať „zmnožovací mechanizmus médií“. Zmnožovací (alebo tiež multiplikačný) mechanizmus spôsobuje, že tú istú literárnu myšlienku predáte na dvadsať rôznych spôsobov a stále je to zaujímavé a žiadané. Povedzme, že to začne aforizmom vydanom v denníku. Ten premeníte na krátku poviedku pre nedeľnú prílohu takéhoto denníku. Tá sa rozrastie na veľkú poviedku pre obrázkový týždenník aj s ilustráciou. Čoskoro sa objaví v rozhlasovej podobe najskôr ako jednoduché čítanie, neskôr dramatizované povedzme až na rozhlasovú hru. Odtiaľ je len krok k divadelnému spracovaniu trebárs na štúdiovej scéne a odtiaľ je už kúsok k televíznej inscenácii a nakoniec filmu. Niekde medzi rozhlasom a filmom sa zíde aj to knižné vydanie. A potom ešte jedno, povedzme pre školy. Výsledkom je vycizelovaná kvalita diela v kontraste s povinnosťou fabrikovať kvantitu. Že to znie naivne a neskutočne? No, dary z nebies majú byť naivné a takmer neskutočné. Ale čo iné sa stalo s Brdečkovou poviedkou „Limonádový Joe“, ktorá začala pôvodne ako „rodokaps“ (t.j. „román do kapsy“ aké vychádzali do 2 sv. vojny) a skončila ako úspešný film. Že je to unikát a výnimka z pravidla? No iste, ale čosi z toho „zmnožovacieho mechanizmu literatúry“ by malo fungovať na samozrejmej, dennej báze. A ozaj, funguje?

  S istotou môžeme povedať, že hlavne printové médiá boli solídnou základňou literatúry prakticky od ich vzniku a trvalo to viac ako sto rokov. Už okolo roku 1880 sa veľké francúzske denníky ako Gil Blas, Le Gaulois a Le Figaro začali predbiehať v získavaní čitateľov literárnymi prílohami „Feuilletons littéraires“. Uverejňovali v nich poviedky ale dokonca aj novely a napríklad práve vďaka novele Guľôčka (Boule de suif) vtrhol Guy de Maupassant ako meteor do francúzskej, ale aj svetovej literatúry. Takmer všetky jeho krátke prózy vyšli najskôr v novinách. O storočie neskôr pomohli najmä časopisecky publikované poviedky so skvelými dialógmi Ernestovi Hemingwayovi k svetovej sláve, ale tiež k vytúženému finančnému zabezpečeniu. Ku koncu dostával 1 až 5 dolárov za slovo a dennú dávku napísaných slov si pozorne spočítaval. Jednou z jeho najlukratívnejšie honorovaných poviedok boli „Snehy Kilimandžára“. V týchto mediálne priaznivých časoch sa aj Kurt Vonnegut (debutujúci v roku 1950 poviedkou v časopise Collier´s) rozhodol živiť písaním časopiseckej literatúry. Obdobie, kedy pravidelne publikoval svoje poviedky v takých exkluzívnych časopisoch ako Playboy, Cosmopolitan, Ladies´ Home Journal ale aj Fantasy and Science Fiction považuje dodnes za zlaté časy hoci tým hľadal len za finančné zabezpečenie pre tvorbu románov. Jeho kolega F.S. Fitzgerald z písania poviedok pre časopisy veľmi dobre žil, veď za jednu dostával v Esquire honorár až 3000 dolárov. V Spojených štátoch tieto zlaté časy skončili s nástupom televízie.

  V našom slovenskom závetrí sa novoty udomácňujú pomalšie (hoci v mobilománii sme USA spoľahlivo predbehli) a tiež dlhšie vydržia. Printové médiá (najmä víkendové prílohy denníkov) sa stali hlavným bitevným poľom literatúry v 80. rokoch minulého storočia. A bolo o čo stáť, veď ešte boli v živej pamäti pareniská tej najživšej literatúry v zaniknutom Kultúrnom živote a najmä v Mladej tvorbe. Normalizačné zemetrasenie prežili Slovenské pohľady a Romboid, ale držali sa skromne pri zemi (česť výnimočným zábleskom tvorivosti). Vtedy začal boj o vytvorenie nového publikačného priestoru v prílohe Smeny na nedeľu a najmä vznikom Nového slova mladých. Ale ani pri najväčšej obetavosti redaktorky prozaickej prílohy NSM Oľgy Feldekovej tam nebol priestor pre viac ako jednu poviedku jedného autora ročne! Na to reagovalo hnutie Kruhu mladých autorov s myšlienkou štvrťročných zborníkov vo vlastnom editorstve a efektom lokálnej literárnej revolúcie. Po jej úradníckom potlačení funkcionármi Zväzu slovenských spisovateľov zostal len skromný pomníček v podobe zborníka mladých autorov Kruh. To nadlho zmrazilo všetko nadšenie a tých najvytrvalejších zahnalo do spontánne vzniknutej literárnej kaviarne U Michala. Odtiaľ až tesne pred revolúciou v roku 1989 odišli zakladať Literárny týždenník a Dotyky.

  V tej dobe bolo samozrejmosťou aj personálne prepojenie novinárskych osobností a literárnych tvorcov – v generácii, ktorá bola na čele mediálnej vlny to boli napríklad Puškáš, Machala, Jurík, Balco, Tužinský, Rothmayerová...

  Prelom storočí skoncoval s týmto literárnym folklórom aj u nás. Pred očami nám odchádzajú takmer všetky lode slovenskej literárnej flotily. Kultúrny život pripomína ponorku, čo sa občas vynorí z vĺn, aby zase klesla ku dnu. V kedysi tak živom Literárnom týždenníku (ktorý už vlastne ani nie je ani týždenníkom) je podpalubie zatopené a kto mohol, už skočil cez palubu. Romboid je vrak, ktorý sa drží nad hladinou len bizarnou nechuťou zodpovedných priznať, že nepláva, ani sa neplaví. Operetné pokusy vytvárať dojem života na palube (s predplatiteľmi spočítateľnými na prstoch) predstavuje účasť na projekte „Časopis v časopise“, kde fiktívna (ale nefiktívne honorovaná) mikroredakcia preberá iné literárne časopisy pomaly aj so záložkou a to vydáva pod menom Romboid. Kdesi za obzorom záujmu verejnosti sa mihajú stožiare novozaložených literárnych revue RAK a Vlna, ale bez vlajkoslávy. Na prekvapenie z tých všetkých len starý krížnik (v ére lietadlových lodí!) zvaný Slovenské pohľady sa plaví vlnkami a žblnkami slovenskej literárnej mláky vytrvalo od brehu ku brehu a občas vystrelí pozoruhodnú salvu. Čo teda spôsobilo „tento úpadok a zosurovenie mravov“, tento rozklad s takou námahou a očakávaním zbúchaných dosiek, ktoré mali znamenať slovenský literárny svet? Ako to, že to toľkí talentovaní a aj oduševnení tvorcovia literárnych periodík po pár tempách vzdali a tých, čo to nevzdali môže zmiesť najbližšia vlna neliterárnej komercie? Kde sa stala chyba? A ako (a či vôbec) ju napraviť?

 

Mediálne zemetrasenie

  Ak sme sa už chytili námorníckej terminológie, tak literárne prílohy sú vyhliadkovou palubou, ktorú si môžu dovoliť len luxusné parníky. V druhom desaťročí po Nežnej revolúcii sa však zdá, že nič také v našich vodách jednoducho nepláva. Literárne časopisy sa držia pri brehu, aby očakávané stroskotanie tak nebolelo. Literatúra sa teda paradoxne aj vďaka slobode slova dostala celkom na okraj záujmu čitateľov printových médií. A to, opäť paradoxne, v situácii kedy zmena režimu spôsobila nebývalý nárast periodických titulov. Ako sme sa dozvedeli z pozoruhodnej štúdie I. Kučmu v Slovenských pohľadoch od roku 1989 do roku 2001 to predstavovalo nárast až o 461% (z 326 na 1505 titulov). O rok na to už začal pokles na približne 1300 titulov. Dodnes stihli zaniknúť denníky ako Smena, Práca, Národná obroda, Meridián, Koridor a Slovenská republika, týždenníky ako Čas, Formát, Slobodný piatok, Domino efekt, Zmena, Echo a Kultúrny život ako aj mesačníky M-Report, Gama magazín, Kankán, Duel, Pulsus a kto vie ešte koľké pod prahom viditeľnosti (napr. Formula Excellent). So zánikom týchto titulov však nenarástol automaticky záujem čitateľov o tie, čo prežili. Naopak, záujem o klasické printové médiá vytrvalo klesá. Z počtu 12 denníkov v roku 1989 došlo síce do roku 1998 k nárastu na 20, ale dnes ich prežíva prakticky päť (z toho len tri hlavné – Nový čas, Pravda a SME). Keď na začiatku tohto mediálneho tobogánu tvoril jednorazový náklad všetkých denníkov 1,319 mil. kusov, tak v roku 2002 to bolo už len 420 tisíc kusov. A z priemeru 109 tisíc kusov na jeden denník v roku 1989 klesli na 45,9 tisíc kusov v roku 1998, kedy súčasne začal nástup on-line verzií novín na internete. Podiel printových médií na celkovom trhu klesol z 34% (1996) na 19% (2001). Tento trend nezastavilo ani to, že prišli zahraniční investori hlavne z Nemecka (Bertelsman, Gruner & Jahr, Axel C. Springer) ale aj Švajčiarska (Ringier) a dokonca Fínska (Sanoma). Na reklamnom koláči (aký verný výraz!), ktorý v roku 2001 dosiahol až 11,4 miliárd Sk zhltli televízne a rozhlasové stanice až 77,7%. Taký deficit príjmov môžu exkluzívne časopisy stojace hlavne na reklame ťažko dlhodobo ustáť. A pokusy Európskej komisie chrániť byrokratickými reguláciami printové médiá pred internetom odmietajú samotní vydavatelia, pretože by obmedzili aj ich vlastné on-line služby

  Takže tak, drahí priatelia, veľa slimáčikov a málo šalátu. Kde už sa v tejto drvičke na peniaze môže chcieť uplatniť taký zúfalec ako je dnes básnik? Prozaici (hlavne vďaka dvojdomosti spisovateľskej a novinárskej existencie) by to mohli mať ľahšie, keby bolo kde. Denník Pravda ako posledné noviny hlavného prúdu ukončili pravidelné (a tradične príšerne ilustrované) publikovanie pôvodných poviedok na neurčito. Celá novinárska obec a jednotlivé jej základne prešli takým zemetrasením a takou personálnou genocídou, že ani tí poslední samovrahovia, čo by priali literatúre v časopiseckej podobe, neprežili. A ak prežili, stratili odvahu. Originálne myšlienky sa nežiadajú. Aj vďaka chimére zvanej „know-how“ zahraničných vydavateľov je dnes v móde uniformita tzv. „kľúčov k úspechu“. To sú formulky vopred dané ako recept z kuchárskej knihy a na rozdiel od slobodného výkladu pri varení v našej kuchyni, najmä v nadnárodných spoločnostiach sa odchýlky a individuality proste nepestujú. Je to koniec-koncov aj logické. S pôvodným autorom i témou sú večne problémy – aby dodržal termín a rozsah príspevku, nehovoriac o honorári. Pri syndikátnej žurnalistike sa kupujú presne normované tehly do vopred známeho formátu konkrétneho periodika za relatívne lacný peniaz (určite lacnejší, než v prípade pôvodného autora). A ešte aj so zaručenou kvalitou ilustračných fotografií. Pretože (presne v duchu základných biologických reflexov) obraz je viac než slovo. Obraz totiž (zdanlivo) neklame, fotografia je malá reality show a k tej sa už môže pribásniť čokoľvek. Takže na mieru fabrikovaná syndikátna tehla odbúrava starosti navyše a  znamená úsporu redaktorov naháňajúcich a kontrolujúcich pôvodných autorov. Táto fabrická ponuka je tak lákavá, že sme v 90. rokoch mohli vidieť tie isté syndikátne materiály hneď v niekoľkých konkurenčných časopisoch súčasne ešte aj s tou istou fotografiou na obálke. Tieto kiksy pravda dnes už nerušia pásovú výrobu obsahu novín a časopisov.

  George Orwell v dystópii „1984“ múdro predpovedal: „Považuje sa za ľahostajné, aké názory masy zastávajú alebo nezastávajú. Môže sa im poskytnúť intelektuálna sloboda, pretože nemajú intelekt.“ Presne tak, masu ovládajú pudy a masmédiá, bohužiaľ, tiež. Ako inak by sme mohli zniesť už roky servírovaný a na tisíckrát inak zohrievaný príbeh princa Charlesa, ktorý nám v skutočnosti môže byť dokonalo ukradnutý? Vysvetlenie je prosté, je to rozprávka! Samozrejme, rozprávka pre dospelých s detailmi a „faktami“ vďaka ktorých súčasný dospelák večer ľahšie zaspáva. Vedie to k takým absurdnostiam, že naše médiá neváhajú obetovať kilometre inokedy tak vzácneho mediálneho priestoru na (fiktívnu) hrozbu „choroby šialených kráv“ alebo „vtáčej chrípky“ (s ešte fiktívnejšou, ale o to lukratívnejšou pointou „zázračného lieku“) a vôbec si nevšímajú desiatky a stovky mŕtvych na našich cestách, ktorých by sme (pri elementárnej pozornosti médií) mohli zachrániť! Náš denník, či týždenník sa neváha siahodlho rozpisovať o bizarnej predstave ako pojedači stejkov v krátkej dobe šalejú, alebo sa hroziť nad tým, že z miliárd ľudí v juhovýchodnej Ázii niekoľko desiatok tých, čo naozaj spávajú so sliepkami, zomrie, ale s neuveriteľnou otrlosťou ignorujú fakt, že ďaleko väčší počet ľudí denne zomiera na zle projektovaných a ešte horšie udržiavaných cestách nášho rodného Slovenska. Má tá nemorálnosť logiku? Isteže má. Veď z informácie (podľa teórie Marshalla McLuhana) sa má stať ľahko konzumovateľná zábava, tak načo iritovať čitateľa riešiteľnými starosťami, ktoré sú po ruke, keď sa môžeme zabávať (áno, priznajme si to) na bizarných hororových hrozbách kdesi za vzdialeným horizontom. Z redaktorov sú dnes „robotníci na textových poliach“ (ako to nazýva známy český publicista Jan Hovorka), ktorí sa skôr podobajú otrokom na šírych plantážach časopiseckej makulatúry. Najlepšie je, ak sú žurnalistickou obdobou Vševedka, čo dokáže robiť čokoľvek a hneď. To nie je žiadne preháňanie, ale filozofia zakladateľov dnes už takmer celoeurópsky rozšíreného denníka Metro. Rýchlo ho rozchytajú tí, čo so práve metrom ponáhľajú ráno do práce. V denníku Metro majú spočítané, že títo čitatelia majú na prehľad lokálnych aj medzinárodných správ plus správy o počasí priemerne 16,7 minút. A tomu je prispôsobená aj táto instantná žurnalistika pripomínajúca rannú instantnú kávu - rýchlo dnu a hladko von. Správy ako zábava, zadarmo a rovno do ruky, tomu môžu klasické noviny ťažko konkurovať.

  Tým, že profesionáli rezignovali na jasnú orientáciu, stratili ju aj čitatelia. Končí to celkom absurdne. Po súkromných rozhlasových staniciach, ktoré priniesli od roku 1989 celý rad vydarených a počúvaných originálnych programov, ale obchodne neuspeli, prišla súkromná rozhlasová stanica, ktorá hrá len „prúd hudby“. A jediné slová, ktoré v nej zaznejú sú chváloreči na „prúd hudby“. To je už totálny konzum bez „zbytočných“ informácií.

 

Súčasné slovenské médiá - strata súradníc

  Médiá prešli u nás za posledné roky takým zemetrasením, že neostal takmer kameň na kameni. Paradoxným príkladom je, že z pôvodných denníkov len komunistická Pravda prežila a to vďaka tomu, že už nie je podobná sama sebe spred osemnástich rokov. Celá základňa novinárskych profesionálov, znalých remesla a novinárskej etiky, bola rozprášená. Na ich miesto nastúpili ľudia z ulice, ktorí sú ľahšie manipulovateľní, ale tiež neschopní vlastnej kreativity. Môžeme si to dokladovať na názornom príklade. S nástupom prvej veľkej komerčnej televíznej stanice na Slovensku odišla skupina skúsených novinárov z istého renomovaného denníka a založila časopis rovnakého mena ako súkromná televízia. Ich odvážny krok stál na nápade, že takýto úplne novo-koncipovaný časopis bude poskytovať viac informácií o televíznom programe a doplní ho bežnými žurnalistickými žánrami. Bola tu teda skupina skúsených novinárov s dobrým nápadom, ktorý ocenili aj v danej televízii, lebo takéto médium im v čase ich vlastného rozbehu prišlo ako na zavolanie. Všetci zúčastnení by teda mali byť spokojní, ale neboli. Dohodnutý objem inzercie sa nedarilo naplniť a časopis šiel do takej straty, že ho pôvodní majitelia-novinári ešte radi predali. Vďaka novému majiteľovi ich vo vedení nahradil – a teraz pozor – technik z nemenovaného závodu v zabudnuteľnom mestečku. Bol to politický nominant ešte z čias ponovembrového pokusu o diktatúru a nevedel nič o médiách. Vôbec nič. Ale bol dosť chytrý (alebo mu dobre poradili) aby sa spojil s vtedy začínajúcim českým bulvárom a nechal si od neho kompletne postaviť celý časopis odznova. Išlo to tak ďaleko, že slovenské články sa redakčne upravovali a aj zalamovali v Prahe. Po takejto totálnej premene časopisu, kompletne „prekopal“ aj celú redakciu. Vyhodil všetkých novinárskych profesionálov a prijal už spomínaných amatérov z ulice. Vyhovovali mu, lebo sa nehanbili ísť opýtať známych osobností, či by si dali predĺžiť penis a iné nezmysly. Títo amatéri pochopiteľne neboli schopní spracovať ani len elementárne novinárske žánre a tak na to boli zriadení traja editori, ktorých jedinou úlohou bolo tie žvásty dať do nejakej akceptovateľnej formy. Mimochodom, aj tie oslovované osobnosti boli neskôr (pretože sa logicky vzpierali) nahradené nanovo „vyrobenými“ údajnými „celebritami“, ktoré už svoju závislosť na takomto časopise chápu bez problémov a podriaďujú sa mu bez odvrávania.

  A tak tu máme celkom novú situáciu – amatér vedie skupinu ničoho sa neštítiacich amatérov, ktorí oslovujú ničomu sa nevzpierajúce umelo vytvorené mediálne „hviezdy“. Pôvodná idea, profesionálni novinári aj skutočné osobnosti sú odsunuté na perifériu. A výsledok? Náklad stúpol zo 40 000 výtlačkov na 200 000 výtlačkov, čím sa stal najčítanejším časopisom Slovenska...

  K tomu môžeme len dodať, že takto dopadla nielen tá vyhranená skupina novinárskych profesionálov, ale prakticky celá garnitúra vzdelaných novinárov. Občas zaregistrujem ako tí vytrvalejší z nich ešte preskakujú z jednej potápajúcej sa lode na druhú. Pretože väčšina pokusov robených novinárskymi profesionálmi s racionálnymi plánmi fatálne zlyháva. Naopak, akokoľvek amatérsky bulvár víťazí a valcuje seriózne ladenú konkurenciu. Môžeme sa potom čudovať, že na Slovensku dochádza v médiách k úplnej „strate súradníc“? Stratili sme tie staré a nemáme ešte tie nové, ktoré sú v zabehaných demokraciách samozrejmosťou. Samočistiace mechanizmy (ako Tlačová rada SR) nefungujú, alebo ešte ani nezačali fungovať. Žijeme obdobie mediálneho Divokého Východu...

   A keď toto všetko vieme, potom sa takmer škoda opýtať – a ty, básnik, čo by nám k  tomu zabásnil?

 

Dokonale konzumná spoločnosť

  Predstava účasti skutočného tvorcu (básnika, či prozaika) na obsahu masového média predpokladá, že dodá akúsi zmysluplnú výpoveď. Ale chceme ju vôbec?

  V spektre printových médií máme jednu pozoruhodnú tendenciu, ktorá naznačuje skôr živočíšny, než intelektuálny prístup k masovo tlačenému slovu a hlavne obrázkom. Sú to tzv. ženské časopisy a rubriky s tonami “dobrých“ a “zaručených“ rád na čokoľvek. Tie celkom spontánne zneužívajú prirodzenú evolučnú úlohu žien ako zberačiek informácií pre ochranu detí a rodu. O tom ako sa tieto rady v priebehu rokov menia na úplne protichodné (jedzte špenát – nejedzte špenát, opaľujte sa – neopaľujte sa, alkohol škodí – alkohol prospieva …) som písal v samostatnej štúdii. Jasne z nej vyplýva, že hodnota takýchto rád je viac ako sporná a dokonca aj kontraproduktívna. Ale žiadané sú stále!

  Veľmi zaujímavý je tiež posun čitateľskej základne z pôvodne prevažne mužskej na prevažne ženskú. Priam dramatický rozdiel je najmä v obrázkových časopisoch zameraných cielene na jedno, či druhé pohlavie. Po dvojnásobnom skrachovaní (československé aj slovenské vydanie) tu máme tretí pokus o existenciu časopisu Playboy (Penthause zanikol skôr, než sa k nám dostal), čomu len skromne konkuruje časopis Brejk, ktorý sa v hlavnom mediálnom prúde drží ledva nad hladinou. Ďalší pokus menom Formula Excellent sa nedožil ani tretieho čísla. Iný sa pod názvom Bonbon zjavil len ako občasná príloha časopisu (a to je signifikantné) Žena. Naproti tomu vynikne celý rad silných ženských časopisov na slovenskom trhu – Eva, Emma, Rebecca, Slovenka, Báječná žena, Moderná žena, Mamina, Nový čas pre ženy, Šarmantné dievča a mnohé ďalšie. V niektorých už rezignovali na pôvodné materiály vôbec a skladajú ich hlavne z obrázkov, reklamy a minimálneho textu , ktorý pripomína zrno na občasné zobnutie. A (podľa už citovanej štúdie I. Kučmu) to ešte nie je všetko - nárast záujmu o tieto čisto ženské periodiká má trvať najmenej do roku 2010. Ich sila na globálnom trhu je taká silná, že dokázali urobiť filmovú hviezdu aj z Brada Pitta, o ktorom vlastné americké médiá píšu ako nehercovi bez zreteľnej výslovnosti, ktorý dokázal vo filme „Mexičan“ strhnúť aj Juliu Roberts k vytvoreniu dokonalého prepadáku. Ďalším pozoruhodným sprievodným javom tohto trendu je fakt, že 99% titulných fotografií všetkých časopisov (aj rodinných a tzv. neutrálnych) pokrývajú ženské tváre. Ako zábavne pri tom znejú zúrivé výkriky tých troch slovenských feministiek z povolania, že žijeme v patriarchálnom svete (sic ?!).

  Trend „zábavných informácií“ je však obecný. Vo svete prosperujú agentúry špecializované na tvorbu balastných informácií a nejde o žiadny frankensteinovský projekt, ani podvratné hnutie informačných teroristov. Naopak, je to celkom počestná živnosť a ich produkt ste zhltli určite už aj vy. A to pod označením Iskrička dňa, Čriepky dňa, či iné drobné správičky v rozsahu troch riadkov. Typická informačne nekalorická pilulka znie:

  „Na nedávnom cvičení NATO posádka holandského tanku zistila, že nemôže vystreliť, pretože v hlavni ich dela si urobila hniezdo holubica.“

  Kravina je to kapitálna, ale napriek tomu veľmi dobre speňažiteľná. Celé tony ich nakupujú denne redakcie aj tých najpočestnejších denníkov, aby nás “pobavili“. Niekedy nejde ani o priamy biznis. Napríklad slávna fotografia husličiek údajne vystružlikaných z ryžového zrnka akýmsi ľudovým umelcom v Číne už obehla aspoň tristokrát svet. A pritom ide o produkt uhorkovej sezóny v dávno zaniknutom časopise bývalého Československa.

  A ani potom, keď siahneme po ostentatívne serióznych novinách, nemáme istotu, že nežujeme ďalšie mediálne seno. Vlna úplne vymyslených, prekrútených, zle odpísaných materiálov dosiahla úroveň celosvetovej pandémie, kde vedú (ako inak) americké médiá typu Time, The Boston Globe, Washington Post, ale aj CNN, NBC a ďalšie. U nás sme to zažili v podaní vedúcej redaktorky SME A. Pukovej.

  Nutne si po tomto všetkom musíme položiť otázku „prečo“? Prečo sme po tak dlhej ceste kultivovania tejto civilizácie dospeli až do stavu hltavej konzumácie informačnej hlušiny (mimochodom nutrične veľmi podobnej nízkokalorickým požívatinám všetkých druhov, ktorými sa napchávame len odnedávna). Odpoveď znie - naše denné zážitky sú stavebnými kameňmi našich nočných snov. Pre tvrdo manuálne pracujúceho robotníka je bližším prostriedkom uvoľnenia na konci dňa tvrdý alkohol, než kultúrne artefakty. Avšak intelektuálna práca dvíha apetít na informácie a my nedokážeme vypnúť mozog ani po práci. Rovnako ako keď v elektrárni nemôžu úplne odstaviť turbíny, pretože ich nabehnutie z nuly na vrcholový výkon by trvalo pridlho, zostáva naša mentálna výbava v neustálej pohotovosti.  Naprázdno bežiaci kombajn na informácie chceme vo voľnom čase čímsi udržať v chode – ale nepracovať! A práve prúd informácií sprostredkovaný novými médiami je tak rôznorodý a podávaný v takých kvantách, že ich už prakticky nie sme v stave ani vyhodnotiť. Takže nehodnotíme, konzumujeme.

 

Pravda na predaj?

  Bulvár je povolený výlov splaškov spoločnosti. Bulvár existuje v každej spoločnosti a vie sa v ktorom kanáli má vyhradené svoje miesto. Nečudujme sa ale. Presne v duchu volania Prírody po čo najväčšom zmnožení vlastných génov (teda v podstate informácie, hoci dedičnej) dnes vidíme masovú snahu „zvečniť sa“ takmer za každú cenu.

  Je to v zhode s teóriou o „infotaimente“ ako informácii, ktorá už nemá za úlohu prinášať fakty, ale zabaviť. To znamená, že zábave je podriadený aj fakt, že nevadí ak informácia nie je pravdivá. A to je doména bulváru. Ten je prirodzeným segmentom slobodného trhu informácií, ale práve „stratou súradníc“ sa stalo, že u nás na Slovensku sa takmer všetky médiá pokúšajú byť bulvárne, alebo aspoň čiastočne z bulvárneho štýlu ťažiť. A to je choré. V Čechách sa tomu stavajú na odpor zatiaľ len jednotlivci (ako Vondráčková, alebo Viewegh) v takmer donkichotskom zápase – veď žalovať bulvár za to, že klame, je to isté ako keby sme chceli žalovať tchora za to, že smrdí. Nedávno známy slovenský textár v našej debate nesmelo navrhoval akúsi novú „cenzúru“, ale hneď uznal, že by to bola slepá ulička. Samozrejme, že aj mne zdvíha žlč každé ráno v rádiu halasne oznamované heslo „Hviezdy mrzí, že sme drzí“, lebo to vyhlasujú profesionálni aj morálni nímandi. Ale pri hlbšom pohľade zistíme, že aj táto mediálna amorálnosť má svoju morálku (samozrejme s výnimkami, kedy je ich bezohľadnosť bezbrehá – viď. napr. úmrtia známych osobností). Bulvár totiž dáva najväčší priestor takzvaným celebritám pri ich ceste nahor. Do veľkej miery sú jeho produktom a dnes sú mnohí z nich, na čele s „Chruňom a Morou“, ochotní urobiť pre takúto popularitu takmer čokoľvek. Aj vďaka tomu je slovenská víťazka Superstar ochotná pustiť fotoreportérov Nového času na vlastný záchod (ktorí sa jej potom v titulku farizejsky pýtajú „Zbláznila sa?“). No veď, kto nemá „hit“ musí ukázať aspoň „riť“. Ale tak ako mafiáni, ktorí vám najskôr ponúknu ľahký kšeft, aby ste im boli už navždy zaviazaní, aj bulvár si neskôr vyberá svoju daň. Na tých, čo ho tak radi použili, keď sa im to hodilo, platí, že si to neskôr musia spätne „odslúžiť“ aj ako obetné baránky. Je to jasný „deal“. Ak chceš byť na prvých stranách najpredávanejších časopisov (a to sú bulvárne), keď ti je dobre, nečuduj sa, že tam budeš, aj keď ti je zle. Kto túto hru nehrá, neprehrá. Znamená to ale tiež dobrovoľný ústup z takejto povrchnej „slávy“. A to je aj prípad toho známeho textára a básnika, ktorý jednoducho odmieta takto slúžiť a rád odkazuje ponuky o rozhovor na kolegov. Táto sebadisciplína a trpezlivosť v získavaní pozornosti inými, dlhodobými a hlavne vlastnými tvorivými výkonmi, ale vyžaduje už skutočnú zrelú osobnosť.

  Spisovatelia a básnici v takomto svete nutne strácajú pôdu pod nohami. Ešte sme sa len chytili prvej základnej tehly „zmnožovacieho mechanizmu literatúry“, printových médií, a už sa nám drolí pod rukami. Naša televízia (na veľkú hanbu) literatúru ignoruje. Povinnosti i prísľuby tej verejnoprávnej sa rozplynuli „ako para nad rybníčkom“. Pritom aj tá najväčšia televízna komercia v Amerike ako je mafiánsky seriál Sopranovci nezabudne z času na čas spomenúť knihu (napríklad dvetisíc rokov starý čínsky spis „Umenie vojny“ po jednej zmienke zaznamenal nárast záujmu čitateľov o 25 000), alebo slávna Oprah Winfrey a jej osvetovo ladený Knižný klub (ňou vybratý román „Corrections“ neskôr ocenili prestížnou National Book Award a predalo sa takmer 900 000 výtlačkov). O slovenskom filme ako zmnožujúcom mechanizme literatúry škoda mlčať. A pritom predaj filmových práv je v USA zdrojom najväčších príjmov spisovateľov. Jediným útočiskom ešte ostáva Slovenský rozhlas, aj to nie je isté na ako dlho. Chceli sme slobodu, máme ju. V jednom estónskom literárnom časopise to nazvali výstižne – z komunistického háremu do kapitalistického bordelu. Tu už ide každý na vlastný „štrich“. Horšie ale je, že v takomto mediálnom prostredí si pôvodná literatúra ťažko hľadá milenca. A onania po čase omrzí…

  Žijeme ale v dobe, ktorá našťastie ešte stále funguje podľa darwinistických zákonov a veď tie kopíruje aj ekonomika voľného trhu. Neúspešné druhy nezanikajú, len sa dostávajú na okraj hlavného prúdu a v tomto prípade do zdanlivo neviditeľného podzemia. Áno, v situácii kedy hlavné médiá literatúru nepotrebujú, objavilo sa našťastie nové a dynamicky narastajúce. A to, paradoxne, možno raz prevalcuje aj tie hlavné. Je to internet. Podrobnejšie sme sa nad touto perspektívou zamysleli v druhej kapitole tejto knihy. Tam našla časopisecká (a koniec koncov aj tá knižná) literatúra svoju zlatú baňu. Akurát, že (momentálne) bez zlata.

 

Poučenie na záver

  V marci 1987 prišiel do vtedajšieho Československa Michail Gorbačov ako veľká nádej tých, čo dúfali v zmenu k lepšiemu. Medzi nich zjavne patril aj Bohuš Trávníček, šéfredaktor denníku ÚV KSS Pravda, ktorý vsadil na gorbačovovskú myšlienku „glasnosti“ (tak verne preloženú titulom vtedy vydanej opozičnej ochranárskej publikácie „Nahlas“). Lenže Gorbačov odišiel nespokojný a predčasne. Starí komunistickí mastodonti zistili, že im „glasnosť“ nemôže nariadiť. Sovietsky zväz prestal byť v tichosti naším vzorom. A o dva mesiac na to, dňa 15. mája 1987, bolo v jednom z jazierok na Železnej studienke objavené telo Bohuša Trávníčka. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou, najvyšší mediálny šéf komunistického Slovenska skončil takto neslávne. A dodnes sú dohady, či to naozaj bola samovražda, alebo mu niekto zo súdruhov pomohol.

  Ťažko si predstaviť väčší kontrast osôb aj obsadenia ako je tamten novinový potentát a porevolučný šéfredaktor denníka SME Martin M. Šimečka. A predsa aj ten spáchal aspoň morálne harakiri. V roku 2003 dve jemu podriadené redaktorky, Andrea Puková a Marta Frišová (rozumej Šimečková, manželka Martina M. Šimečku) úmyselne zmanipulovali rozhovor s budúcim prezidentom PEN International pánom Jiřím Grušom. Do otázky (čo je samo o sebe neetické) vložili klamlivé tvrdenia o SC PEN a uverejnili ich bez autorizácie J. Grušu. Ten následne písomne protestoval. Rovnaký protest adresovala Mediálna rada SC PEN pani Marte Šimečkovej a aj šéfredaktorovi Martinovi M. Šimečkovi. Marta Šimečková obratom priznala nepravdivosť zmienky o údajnom jednom prípade plagiátorstva spáchaného pred rokmi vraj vtedajším predsedom SC PEN (teda mnou) a prisľúbila ospravedlnenie do niekoľkých dní. To sa nestalo. Ale božie mlyny tentoraz zabrali promptne a zakrátko sa zistilo, že samotná Andrea Puková vydávala opakovane a dlhodobo materiály ukradnuté z nemeckej tlače. Preto musela s hanbou z denníka SME (a snáď aj novinárskej profesie) odísť. Marta Šimečková sa dodnes tvári, že tento obetný baránok stačí, a za svoje neetické správanie sa nikdy osobne neospravedlnila. Až po viac ako polroku od uverejnenia zmieneného rozhovoru vyšlo pod hrozbou súdnej žaloby formálne redakčné ospravedlnenie v tej najnenápadnejšej možnej forme. Možno si predstaviť absurdnejší stav, keď si disidentský bojovník za slobodu slova (a aj bývalý predseda SC PEN, kde ho Charta PEN priam zaväzuje „bojovať proti nešvárom slobodnej tlače, akými sú lživé informácie, úmyselné klamstvo a skresľovanie faktov v záujme politických a osobných cieľov”) osvojí takúto ignoráciu elementárnej novinárskej etiky?

  Z týchto dvoch prípadov dvoch šéfredaktorov mienkotvorných denníkov v dvoch rôznych spoločenských obdobiach si môžeme zobrať na záver aspoň trpké ponaučenie. Za komunizmu stálo za slovo aj život položiť. Dnes by si takú obetu asi nikto nevšimol…