Gustáv Murín

Text č.2

Cit. z knihy G. Murín, Všetko je inak, vyd. Matice slovenskej, 2007


POÉZIA INFORMÁCIE

 

  Literatúra je nikdy nedokončeným zato stále obnovovaným autoportrétom ľudstva. Kto však je ten tvorca i konzument literatúry - teda človek? Z hľadiska biologických vied je to predovšetkým dokonalý outsider medzi druhmi. Nikdy nevynikal ani silou, ani rýchlosťou, ani špecializáciou, ktorá by mu za jeho štandardný výkon zabezpečovala denne aspoň priemernú obživu. Kým korytnačky za tisícročia napadlo, že kostený pancier je rovnako poistenie ako istota, a dokonca agát, o ktorého inteligencii nemáme vôbec žiadne predstavy, sa dokázal vyzbrojiť tŕňmi, človek strácal aj to málo srsti, ktorým bol zo začiatku obdarený. Bol to skrátka nepodarok, enfant terrible, ktorého nemohlo čakať nič iné, len vyhnanie z raja mimoriadnych výkonov v boji o prežitie. Ostali sme totiž detsky nahí a bezbranní. Pozoruhodný “omyl” Prírody,  nás tak donútil v boji o prežitie použiť jedinú nám dostupnú zbraň z detstva – neutíchajúcu zvedavosť. A tá nás doviedla až na vrchol pyramídy druhov.

 

Zvedavosť ako zbraň

  Zdá sa, že výraz enfant terrible, čiže problémové dieťa, je pre tento druh skutočne výstižný. Človek predčil ostatné druhy tým, že ostal detským - obdobie detstva a detskosti sa u neho stále predlžuje. Tento jav sa nazýva neoténia a výstižne ho ilustroval Stephen Jay Gould v eseji „Biologický hold Myšiakovi Mickeymu“. Ten za polstoročie svojho „evolučného vývinu“ v kreslených príbehoch v podstate okopíroval evolúciu ľudského druhu od neandertálsky agresívnej brady a nízkeho čela, po dnešnú vajcovú hlavu klasického intelektuála z amerického východného pobrežia. Neotenická povaha ľudstva (ako na to upozornil aj Konrad Lorenz) dnes znamená toľko, že priemerný ľudský jedinec dospieva vo veku, v ktorom jeho predkovia spred tisícročí už umierali ako opotrebovaní starci. Veď povestný „mládežnícky“ vek do 35 rokov ako medzinárodne uznávaná hranica pre perspektívnych mladých uchádzačov o čokoľvek, ešte pre členov rodiny Wiliama Shakespeara znamenala priemerný vek, ktorého sa dožívali. Čo je však na detstve také významné, že dokázalo pozdvihnúť jeden z desiatok tisícov biologických druhov k dnešným výkonom a moci? Je to opäť zvedavosť, nutkavá potreba zisťovať a overovať si informácie zo svojho bezprostredného okolia.  Čím bol prehistorický človek slabší voči svojmu okoliu, tým viac potreboval o ňom vedieť. Znalosti ho obrnili pancierom silnejším, než na aký sa zmôžu korytnačky, a dali mu šancu útočiť zbraňami, proti ktorému je výzbroj dravej šelmy komickou. Toto stále monitorovanie bezprostredného okolia máme vo svojej genetickej výbave dodnes. Môžete sa o tom presvedčiť – stačí sa pozrieť z okna. Uvidíte jav opakujúci sa vo všetkých ľudských sídliskách. Sú to jednotlivci i dvojice vytrčené z okna a pozorujúce ulicu, či dvor. Tú ulicu a ten dvor, ktorý poznajú už desiatky rokov a kde by ich teoreticky nemalo už nič prekvapiť. A oni predsa pociťujú nutkavú potrebu mať tento priestor stále pod kontrolou, pričom pojem okolie sa sústavne rozširuje. Inak by sa dnes ľudia v Spojených štátoch amerických nemohli vážne považovať za ohrozených tým, čo sa deje v Perzskom zálive, tisícky kilometrov od nich. A podnikať v tomto smere akcie, ktoré pôvodnú znepokojivú, ale abstraktnú informáciu menia na krutý fakt tisícok mŕtvych, ranených a zmrzačených najskôr v Kovajte a neskôr v Iraku.

 

Čo hľadáme?

  Spomeňme si, čo možno nájsť v troskách nikdy nedobudovanej Exupéryho Citadely: „Isteže, hovorili ste o synoch, ako jeden rastie a iný že je chorý, hovorili ste o dome, ale nepríliš naliehavo. A začali ste ožívať, až keď k vám prisadol cestujúci z ďalekej karavány a rozvinul pred vami zázraky diaľok, rozprával o bielych slonoch toho a toho kniežaťa a o svadbe ženy na tisíce kilometrov vzdialenej, hoci ste sotva poznali jej meno. Alebo o pohybe nepriateľov. Či o nejakej kométe, urážke, láske alebo odvahe pred smrťou, či o nejakej nenávisti voči vám, alebo veľkom trápení. Boli ste náhle plní priestoru a spätí s toľkými vecami a váš stan, milovaný a nenávidený, ohrozený a chránený nadobudol odrazu zmysel. A boli ste zajatí v zázračné pradivo, ktoré premenilo aj vás v čosi širšie, než ste boli vy samotní...“ Toto je tajomstvo literatúry. Rozprávanie, ktoré dávajúc nás do vzťahu s tisíckou iných vecí, robí z nás nenahraditeľnú súčasť veľkej ľudskej stavby. Nikdy nedokončenej. Vždy hroziacej zrútením. Na každej tehle ľudského jedinca závislej a preto takej krehkej. Rozprávanie príbehu je vždy zaujímavejšie, než zažiť príbeh. Preto sú niektoré príbehy také silné, že sa z nich stanú nesmrteľné diela, legendy. Pilot diaľkových poštových letov Saint Exupéry dokázal, že nás tieto príbehy odtrhnú od banalít každodenného života a nášho okolia.

  Okamih, keď si ľudia vymenili prvú vetu, ktorá im neprinášala žiadny praktický úžitok, či varovanie, a predsa žiadostivo načúvali jej pokračovaniu v stovkách ďalších viet - to bol okamih zrodu literatúry. Ak si spolu s Carlom Saganom predstavíme históriu vesmíru ako jediný rok, tak na dejiny ľudského rodu ostáva jeden a pol hodiny posledného dňa. Minulé storočie z toho tvorí len posledná stotina sekundy a predsa veľký informačný tresk, ktorý sa v nej odohral, nemohol zanechať náš ľudský druh bez následkov.

  Jednotlivý príbeh, rozprávka, mýtická legenda tvorili náhodné kamene slov obrúsené do príťažlivého tvaru. Ale až v okamihu vynájdenia hmotného záznamu myšlienok a ich uchovania v čase, zrodil sa plán veľkej intelektuálnej stavby. Čohosi, čo nás po trpezlivom skladaní hlavolamu jednotlivých kameňov vynesie do nebotyčných výšok, kde... kde čo? Čo hľadali a dúfali nájsť stavitelia babylonskej veže na jej vrchole? Prečo patria najvzácnejšie knihy (a najmä tie zakázané!) do úkrytu v symbolickom labyrinte, tak ako to opísal Umberto Eco v Mene ruže? Kam až chcel Exupéry titanským úsilím jednotlivca dobudovať svoju Citadelu? To sa nikdy nedozvieme. Zdá sa, že abstraktné myslenie má v sebe skrytú tajnú poistku, ktorá nám vždy znovu zabráni nájsť v príbehoch, ktoré tvoríme, konečný kľúč. Babylonské veže, Citadely i Labyrinty poznania sú tou hranicou kam až sme schopní dôjsť. Ale nie sme schopní ich dokončiť, ani túto hranicu prekročiť. Táto poistka je skrytá priamo v jazyku. Čím je dokonalejší, tým viac je zavádzajúcejší, tým väčšmi sa stáva samoúčelným, tým relatívnejšie sú pojmy ním vyjadrené. Staviteľom babylonskej veže popletú jazyky, osamelý majster tvrdohlavo budujúci Citadelu nakoniec padne vyčerpaním, bez toho aby po sebe zanechal aspoň náznak plánu. Kto prichádza po ňom, prehrabuje sa už len v troskách. A rovnako dopadnete, keď sa dnes pustíte do labyrintu desaťtisícov správ a odkazov ukrytých v knihách, aby ste našli pôvodnú niť. Poznal som chlapca, ktorý vo svojich osemnástich rokoch nakúpil horu dobrých kníh a k nim fajku. Potom si ľahol medzi tie knihy, zapálil si fajku a začal čítať. Odvtedy som ho nevidel. Ak mu tá fajka nevyhasla, hádam, že v tých knihách leží dodnes. 

  Veľký intelektuálny plán zlyhal. Spísané odkazy múdrych odovzdávané z generácie na generáciu skupinkou vyvolených sa rozpustili v záplave, obrovskej vlne popísaného papiera. Akú hodnotu mala informácia pre toho, kto v rokoch 1440-1460 ručne opisoval celú bibliu spočiatku drobným písmom, ktoré sa zväčšovalo úmerne tomu ako mu za tých dvadsať rokov zoslabol zrak? Akú obrovskú vieru v posolstvo písaného slova musel mať, keď mu venoval svoj produktívny život? Úlohu učených poslov sa pokúšajú ešte udržiavať vedci, ale len čo sa k tomu podujali, aj ich už zaplavuje vlna nimi samými vyprodukovaných háld správ a odkazov. Nepomáha ani prísna selekcia len tých najlepších z najlepších. Poistka funguje spoľahlivo. Ako povedal Rousseau: „Čím viac kníh, tým menej vzdelanosti“.

  A tak muselo prísť to čoho sme svedkami dnes. Literatúra prestala byť odkazom minulých vzdelancov vzdelancom budúcim, či šifrou pre tých, ktorí by radi rozlúštili zmysel našich dní. Stala sa tovarom. Ľudia nechcú byť informovaní. Ľudia chcú, pretože zo svojej živočíšnej podstaty potrebujú, nasýtiť informačný hlad. Informácia sa stala predmetom konzumu tak ako čokoľvek iné, čoho sa dotkol postindustriálny človek.

 

Literatúra faktu ako živočíšny reflex?

  Literatúra faktu sa neobjavila zo dňa na deň. Aj najzákladnejší text západnej kultúry, Biblia, sa dá chápať ako história židovského národa a následne aj biografia Ježiša Krista. Tým pádom ju môžeme pokladať za prvé dielo “literatúry faktu”. Možno by sme sa však mali opýtať: prečo ľudia potrebujú príbehy naplnené faktami? Je možné, že ľudstvo je posadnuté biologickou potrebou po informáciách; potrebou, pre ktorú slúži náš “informačný vek” ako skleník?

  Zdá sa akoby nasýtenie informačného hladu bolo rovnakou fyziologickou potrebou ako ukojenie pohlavného pudu, kvôli ktorému zorganizovali Japonci v druhej svetovej vojne takmer 80 tisíc obyvateliek Kórei a Tchaj-wanu do brigád lásky, v ktorých boli nútené obslúžiť dvadsať až tridsať japonských vojakov denne. O čo ušľachtilejší je potom hlad po informáciách, keď niektorí väzni koncentračného tábora Osvienčim pašovali do uzučkých kobiek bez okien, v ktorých za trest stáli, knihy a sviečky. A boli ochotní ukrátiť si obmedzené množstvo vzduchu až do omdletia práve svetlom sviečky, ktorá spaľujúc životodarný kyslík, poskytovala svetlo pre efemérne potešenie z prečítanej informácie. Existuje aj iný príklad z obdobia druhej svetovej vojny. Cornelius Ryan v knihe „Najdlhší deň“ (opisujúcej vylodenie Spojencov za 2. svetovej vojny v Normandii) zaznamenal prípad mladého vojaka ťažko raneného do brucha, ktorý „sedel opretý o múr a pokojne čítal knihu“. Takýchto príkladov by sa zrejme dalo nájsť viac. Ale čo je príčinou nutkavého konania, ktoré moderného človeka aj v najvypätejších životných okamihoch spája s reflexom čítania?

  Odpoveď je opäť zasutá v troskách Exupéryho Citadely. Citát znie: „Ak daruješ kultúru, daruješ smäd“. To je všetko. V prírode existujú vlastnosti vo väzbách. Je nemysliteľné vycvičiť špičkovo pracujúci ľudský mozog k vrcholným intelektuálnym výkonom a očakávať, že sa bude pýtať len v pracovnej dobe na to vyhradenej. Na špičke poznania nesídli istota, ale pochybnosť. A pochybnosť vyvoláva otázky. Človek vytrénovaný k otázkam sa pýta aj vo chvíľach oddychu. Keďže cez deň väčšina z nás pracuje s informáciami, na ich príjem nabudený mozog pri odchode z práce nejde proste vypnúť tak ako pracovný počítač. Šliape ďalej a žiada si tentoraz čosi, čo by mohol spracovávať akoby mimochodom a dokonca s potešením. Namiesto praktickej informácie (pracovného manuálu, štatistického údaja, či vedeckej štúdie) siahne teda po... možno aj po básňach, ale ja si myslím, že v drvivej väčšine po literatúre faktu. Lebo prehrávanie takejto kazety zrejme čistí hlavu, tak ako špeciálne kazety dokážu vyčistiť hlavu na vašom magnetofóne. Ak treba.

  Ak darovať kultúru, znamená darovať smäd, tak potom ešte začiatkom tohto storočia veľa smädných nebolo. Ale kultúru bolo potrebné darovať, pretože kultúra nových zložitejších strojov potrebovala masu ľudí, schopných ich ovládať a obsluhovať. A tak prichádzal do každej dediny učiteľ, aby pôvodne spokojným a preto pokojným daroval neuhasiteľný smäd. Akonáhle určité kvantum ľudí prekročí istý dosiaľ nepomenovaný, ale iste merateľný kritický bod, stáva sa ich konanie štatisticky významným a predpovedateľným. Akonáhle sa začiatkom tohto storočia stala schopnosť čítať obecnou, začali aj na literatúru platiť zákony štatistiky informačného konzumu. Spomeňme si len na obrovský úspech tzv. „kalendárov“, ktoré sa dali čítať odpredu, odzadu a vždy znova. Ale v priebehu 20. storočia došlo nielen k masovému rozšíreniu vzdelanosti, ale aj dramatickému nárastu jeho kvality. Dve svetové vojny vyhnali masovosť sériovej výroby a tempo zdokonaľovania zbraní (a teda nutnosť zvyšovania kvalifikácie ich výrobcov i obsluhy) do vysokých obrátok. Stali sme sa dlhodobo a nevyliečiteľne závislí na droge informácie. A keďže droga neponúka nič konkrétne okrem opojenia (ako endorfíny v ľudskom tele odmeňujúce nás za telesnú námahu), ani takto prijímaná informácia nemôže byť iná. Veď uvažujme spolu.

  Informácia má pre nás nielen zmysel konkrétneho údaju pre konkrétnu činnosť. Je aj duševnou potravou, ktorú konzumujeme denne v neuveriteľných kvantách - a často hltavo a bez výberu. Podľa výskumu rozhlasovej stanice, ktorá sa rozhodla rozdeľovať svoje spravodajstvo na „dobré“ správy v prvej polovici a „zlé“ správy v druhej polovici, vyplýva, že druhú polovicu správ polovina poslucháčov vypína. Takto prijímané správy už teda nemôžu byť nositeľom objektívnej informácie. Slúžia len na bezproblémový konzum. Inak by predsa nemohli mať úspech miliónnásobky karavánových rozprávačov v podobe výtlačkov novín všetkých druhov. Ako povedal Ivan Vyskočil, ktorého Ne-divadlo bolo a je založená na úcte k slovu: „Děsí mne kvanta lidí, které vidím jak furt musí něco číst. Jak musí furt hltat noviny. A čím jsou ty noviny podřadnější, čím je to větší slátanina, tím víc se jí cpou.“ Buňuel k tomu povedal: „Informovanosť je skaza ľudstva“.

 

Hltavá konzumácia a nikdy bolenie hlavy?

  Hltavá konzumácia informácií znamená tiež nižšiu úroveň pozornosti a nesprávne vnímanie informácií. Tie potom môžu byť základom omylov, ktoré pretrvávajú stáročia. Príkladom by mohla byť legenda o zakladateľoch mesta Ríma, Romulovi a Removi. Podľa obľúbenej legendy ich oddojčila vlčica, po latinsky “lupa”. V tom čase sa však slovom ”lupa” prezývali aj prostitútky. Verejný dom sa volal “lupanar.” V skutočnosti teda oboch chlapcov našla a vychovala prostitútka. Tá vraj zarábala vo verejnom dome tak dobre, že im mohla kúpiť dostatok pozemkov na založenie nesmrteľného mesta. Hoci toto všetko už dnes vieme, nepravdivá legenda o vlčej matke žije ďalej, pretože sa dobre predáva turistom. Prestáva teda rozhodovať kvalita informácie vzhľadom k pravdivej skutočnosti, a víťazí kvalita jej “obalu” (tak ako v prípade obľúbených keksov, ktoré deti uprednostňujú nie kvôli chuti, ale pretože sa im páči ich obal s obľúbeným rozprávkovým hrdinom).

  Kniha je kompletným menu, kým noviny len párkom v rožku narýchlo zhltnutým v behu naprieč naším dňom. Môj otec prečítal vo svojom živote stovky, možno tisíce kníh, ale nemalo zmysel hovoriť s ním o ich obsahu. Nepamätal si ho, jemu slúžili knihy navyše ako uspávací prášok. Je preto len pochopiteľné, že v našej civilizácii tak dbalej diéty, majú na knižných pultoch najväčší úspech ľahko stráviteľné knižné uhľohydráty. Ja im hovorím knihy - špagety.

 

Čo čítame?

  Základnou ingredienciou literárnej kuchyne je príbeh. Preto ten úspech románu, ktorý prežil prelom storočí najmä preto, že sa prispôsobil informačnému boomu, ktorý nastal s technickými vynálezmi a rozvojom techniky masovej informácie. Prvé významné spojenie príbehu s vecnou informáciou sme už spomínali - jeho tvorcom je Jules Verne. Bol to ešte len osamelý signál z druhej poloviny 19. storočia, ale položil základy úspechu celého literárneho žánru. Popri sci-fi však ešte musíme zaradiť inú úspešnú literatúru informácie - pitavaly (pomenované podľa ich stvoriteľa, francúzskeho súdneho úradníka Pitavala). Ich pôvod je teda takisto vo Francúzsku, ale rýchlo sa rozšírili po celej Európe. Spomeňme si len na Kischov “Pražský pitaval”. Tieto napínavé príbehy sú fascinujúce predovšetkým pestrou paletou faktov a informácií, nezameniteľným šmakom atmosféry kriminálneho činu s detailmi (často aj tragi-komickými), na ktoré by sa žiadny spisovateľ sám nezmohol. Vďaka tomu je táto duševná potrava pri dostatočnom počte príbehov (a tých je napríklad v Kischovom Pitavale tridsaťšesť) konzumovateľná prakticky znovu a znovu. Mimochodom, Dostojevského pre román "Zločin a trest" inšpirovala novinová správička s pozoruhodným detailom ako si vrah prišil špeciálne pútko zvnútra kabáta, aby naň zavesil vražednú sekeru. Problém je len v tom, že raz vyrozprávaný príbeh skutočnej udalosti nie je možné veľa krát autorsky obmieňať a fabulačne atraktívnych zločinov nebolo zas tak veľa. V minulých storočiach sa predsa len vraždilo ručne a dalo to námahu. Nie ako dnes, keď v USA dokáže zvrátený jedinec s poloautomatickou puškou vystrieľať polovicu plne obsadenej reštaurácie. Príbehov vhodných na vzrušujúci konzum bol teda obmedzený počet, kým čitateľov pribúdalo úmerne neúmernej schopnosti ľudstva rozmnožovať sa a sústreďovať pre potreby sériovej výroby (či sériového vraždenia vo vojnách). Riešením sa stala detektívka, od základov vymyslený príbeh, ktorých sa dalo vytvoriť tisíce - ako sériový výrobok po ručnej manufaktúre pitavalov. Kým Kischov pitaval je len jediný, samotná Agatha Christie dokázala vyprodukovať niekoľko desiatok úspešných detektívnych príbehov. Zrodil sa logický doplnok sériovej výroby spoločnosti priemyselnej revolúcie - kniha na mieru sériovej spotreby. Alebo ako povedal Jozef Škvorecký: „...detektivka je vedlejší produkt té mozgové funkce, která člověka odlišila od zvířat: schopnosti mozgu logicky myslet.“ Mimochodom veľká koncentrácia ľudí nevyhnutná pre sériovú výrobu v továrňach je tým elementárnym podkladom pre veľkovýrobu kníh. A aj veľká koncentrácia ľudí v moderných armádach je príležitosťou pre masový konzum kníh. Vďaka C. Ryanovi si môžeme utvoriť predstavu, čo takáto masa uniformovaných čitateľov „konzumuje“. Nie je známe koľko kníh prečítala polmiliónová armáda spojeneckých vojakov čakajúcich v izolácii táborov celé týždne na deň vylodenia. Ale vieme, že v „najdlhší“ deň D, počas ktorého ich v boji padlo viac ako desaťtisíc, so sebou k nepriateľmi obsadenému pobrežiu viezli aj knihy. Bola to pestrá zmes od brakového paperbacku s názvom „Jedno dievča a milión mužov“ až po Horáciove Ódy v latinskom originále. Akýsi major C.K. „Banger“ King sa dokonca pokúsil povzbudiť svojich vojakov citátmi zo Shakespeara (konkrétne išlo o scény z Henricha V.) skôr, než ich vyloďovací čln narazí plochým dnom na piesok normandskej pláže a uniformovaní čitatelia vyskočia do morského príboja, aby zabíjali skôr než budú zabití. História však nezabudla zaznamenať, že ich vrchný veliteľ, generál Eisenhower, noc pred vylodením (keď už sa naozaj nedalo nič ovplyvniť, len čakať na prvé správy vyloďovaných oddielov) tiež strávil čítaním knihy. Bola to kovbojka.

 

Vnímame, čo čítame?

  Kovbojka je názornou ukážkou knihy ako ľahko stráviteľného francúzskeho pečiva - veľké, nafúknuté, chrumkavé. Vnútri prázdno. Ich informačná hodnota je hodná svojho vynálezcu Karla Maya, spisovateľa, ktorý po svojej smrti 30.3.1912 v Radebeulu síce nevstúpil na Panteón najslávnejších autorov klasickej literatúry, ale zato zanechal dokonalú rozbušku, ktorú v šesťdesiatych rokoch minulého storočia odpálili producenti výpravných filmov o statočnom Winetouovi a šľachetnom Old Surehandovi. S nimi samozrejme došlo aj k znovuoživeniu knižných predlôh a záplave paperbackových napodobenín. Charakteristickou je dnes už notoricky známa skutočnosť, že Karl May pre tento úspech romantických románov o severoamerických Indiánoch nepotreboval poznať skutočnú realitu ani Severnej Ameriky, ani Indiánov. Príbehy o kovbojoch, ktoré so skutočnými kovbojmi mali pramálo spoločné, sa stali určujúcim obrazom o kovbojskom remesle i dobe, ktorá ho zrodila. Ďalší dôkaz, že ak sú knihy duševnou potravou, tak v duchu civilizačných trendov sa ich kvalita zamieňa za kvantitu objemového krmiva v štandardnom balení i úprave.

  Naša civilizácia nebadane akceleruje. Informačný tresk zrýchlil obmenu literárnych žánrov. Kým predtým ich zopár kraľovalo neohroziteľne celé stáročia, v tomto storočí im dochádza dych takmer každou novou generáciou čitateľov. Boom detektívok i kovbojok koncom šesťdesiatych rokov opadol, romány sa dostali za zenit záujmu (až na skvelé výnimky takých autorov ako Heller, alebo Styron). Ale hlad po informáciách ostal, „výrobok“ bolo preto treba inovovať. A tak prišli do módy Verneovia vesmírnych letov. Ale aj nadšenie zo sci-fi literatúry trvalo necelé štvrťstoročie a zo stoviek klubov tzv. “fandomov” v takom Francúzsku, dnes prežívajú už len tie najvytrvalejšie. Čo teda ľudia čítajú, čo dnes uspokojuje ich informačný smäd?

 

Koho to čítame?

  Nemusela by byť márnou štúdia toho, čo čítali, z akých zdrojov sa napájali veľkí autori beletrie kedysi a dnes. Keďže takú štúdiu nepoznám, ostáva mi len zopár náhodných príkladov. Tak napríklad priznanie Ludvíka Vaculíka v rozhovore pre Mladý svět: „Beletrie čtu pořád málo. Rád čtu slovníky, to je moje úniková četba.“ Jaroslav Hašek, ak si chcel skutočne pohovieť, čítal vraj encyklopédie a detské čítanky. Ernest Hemingway, keď sa nevedel pohnúť s písaním, siahal po vždy pripravenej kope obrázkových magazínov (čo je a už asi naveky bude to najpovrchnejšie čítanie). A sú aj takí, čo si najviac oddýchnu pri čítaní kuchárskych kníh. Už z týchto príkladov mi vychádza, že väčšiu závislosť na literatúre koncentrovanej informácie snáď ťažko názornejšie predviesť. Americký románopisec Keith Haruf to dokonca považuje za tvorivú metódu a základ prózy: „Občas, debatujúc s adeptmi písania, dostávam otázku: Ak postavy a dej knihy nie sú z vášho vlastného života, odkiaľ teda sú? Odpovedám vždy znova: čítajte literatúru faktu. Verím, že ak čítame skutočné príbehy o skutočných udalostiach, otvára to priestor pre vymyslený svet, ktorý môžeme oživiť svojimi emóciami.“

  Posun k faktografii sa prejavuje dokonca aj tým, že máme čoraz viac básnikov pracujúcich v povolaniach, ktoré by sme ťažko nazvali poetickými. Americký básnik Wallace Stevens bol členom predstavenstva poisťovne Hartford Insurance Agency v Hartforde, v štáte Connecticut. Portugalský básnik Casimiro de Brito bol dlhé roky riaditeľom veľkej banky v Lisabone. Jeho slávny predchodca, Guillame Apollinaire bol tiež pracovníkom banky, rovnako ako náš Hviezdoslav (jeho existenčným útočiskom bola Tatra banka). Estónsky básnik Karl Martin Sinijärv pracuje pre  uznávanú reklamnú agentúru Sacchi & Sacchi, podobne ako viacerí naši básnici napĺňajúci tak proroctvo Vonneguta Jr. (medzi nimi najznámejší Kamil Peteraj, ale tiež napríklad Pavol Janík). Juraj Kuniak sa zdatne obracia pre zmenu v telekomunikačnom priemysle… Veľkým predchodcom ich všetkých bol básnik Goethe, ktorý sa intenzívne zaujímal o prírodovedu. Trend nástupu nového typu autorov si u nás už v roku 1983 všimla Oľga Feldeková, ktorá si pri hodnotení mladej slovenskej prózy pomohla citátom z Rudolfa Chmela „sú tu absolventi neliterárnych vysokých škôl... táto tradícia už začína byť príznačná pre mladú slovenskú prózu...“ Čoraz viac spisovateľov pracuje ako profesionálni vedci, alebo majú technické vzdelanie. Ľudia vzdelaní v prírodných vedách prichádzajú s novými myšlienkami, ktoré sa vynikajúco hodia do rámca literatúry faktu alebo literatúry vôbec.  Svetoznámi sú lekári Peter Medawar a Lewis Thomas, paleontológ Stephen Jay Gould, astrofyzik Alan Lightnam, chirurg Richard Selzer a kozmológ Carl Sagan. Neuveriteľný chrlič štyroch stoviek kníh Isaac Asimov bol, ako sme už spomenuli, profesorom biochémie.

  John Brockman, najprestížnejší agent tohto typu literatúry v Spojených štátoch, presadzuje pre týchto autorov a ich tvorbu termín “tretia kultúra“. Predpovedá v nej výsostné postavenie tým, ktorí majú solídne vedecké, empirické zázemie, ale zároveň schopnosť priblížiť sa masovému čitateľovi popularizačným, simplifikujúcim štýlom. Na dôkaz priviedol na listinu bestsellerov debut Stephena Hawkinga „Stručná teória času“, ktorej sa na celom svete predalo desať miliónov výtlačkov. Lekár a filozof Raymond A Moody objavil pre milióny čitateľov „Život po živote“ so svedectvami 150 ľudí, ktorí boli znovuoživení po klinickej smrti, a myšlienkami, ktoré sa stali predmetom vášnivých diskusií odborníkov i laikov na celom svete.

  Ale vráťme sa k čítaniu - ak nám zopár príkladov o autoroch na spoľahlivú štatistiku nestačí, kto už by mal o súčasnom všeobecnom čitateľskom vkuse vedieť viac, než dlhoročný pracovník jedného z pražských antikvariátov. Štatistika antikvariátu je totiž neúprosná - vďaka nej je očividné aj to, čo sa oficiálne len šepkalo, že totiž filozofické diela disidentov sú rovnakým ležiakom ako boli tie marxistické pred nimi a spoločne teraz zaplňujú antikvariátne regály. Ako hovorí L. Svoboda zo známeho pražského antikvariátu: „Beletrii, která nejde, doprodáváme samospádem za cenu do pěti korun.“ A čo ide? Cestopisy, staré bedekry, miestopisy, monografie miest a nesmrteľný Ottov náučný slovník dnes v kompletnej zostave za neuveriteľných 18 000 korún.

  Keď už vieme, čo asi čítajú autori a čo určite nečítajú čitatelia, zišlo by sa poznať, aké knihy sa vlastne dnes kupujú. Ak by sme mali usudzovať podľa počtu predaných kníh napríklad v bývalom Československu, potom najšpičkovejším autorom tej doby bol Miloš Hubáček. Medzi literátmi je to meno na samom okraji záujmu. On totiž nie je literát, ale autor literatúry faktu. Jeho prvých sedem kníh vyšlo v úctyhodnom súčte výtlačkov, ktorý presahuje viac ako jeden milión sto tisíc! Na Česko-Slovensko s približne 15-timi miliónmi obyvateľov to bol výkon nevídaný, zvlášť keď jeho knihy boli vypredané obvykle behom prvých týždňov a u väčšiny došlo na reedície. Aký kontrast oproti Bohumilovi Hrabalovi, špičkovému a všeobecne uznávanému literárnemu autorovi európskej (ak nie svetovej) úrovne, ktorého viac ako dvadsať titulov vrátane rôznych výberov z jeho próz ani po súčte rôznych samizdatových vydaní neprekročí pol milióna výtlačkov. A čo už taký Peter Jaroš, ktorý vydal podobný počet avšak rýchlo zabudnutých kníh, z ktorých sa ujala jediná a to vďaka kongeniálnej filmovej adaptácii. Čo ponúka Hubáček a čo uvedení spisovatelia? Nalistujme si z posledného vydania jeho knihy "Invaze" náhodný citát: „23. července zahájila činnost kanadská l. armáda generálporučíka H.D.G. Crerara a l. srpna americká 3. armáda generálporučíka Pattona. Američané teď měli v Normandii dvě operační armády (1. a 3.) a stejně tak i Britové (britská 2. a kanadská 1.), což umožnilo vytvoření dvou skupin armád: 12. americké a 21. britské...“ Samozrejme, že celých 506 strán tejto knihy nie je len v tomto duchu, ale je aj v tomto duchu. Je to lavína faktov na tému, ktorá nemôže súčasnému čitateľovi z pragmatického hľadiska priniesť žiadnu utilitárne aktuálnu informáciu, žiadny konkrétny návod na život. A ani príbeh lásky, či dokonca smrti, pretože o láske sa tu nehovorí a smrť sa stráca v obrovských číslach. Napriek tomu je to pre súčasníka úžasné tok informácií, v ktorých na chvíľu zabudne na svoje aktuálne starosti. Náš mozog sa tak dobíja stálou skúškou logických spojení. Nič viac a nič menej. Naopak Hrabal, či Jaroš ponúkajú práve témy priložiteľné v každej chvíli k životu každého z nás. A predsa ich knihy nedosiahli taký čitateľský úspech.

  Prosím o jednu zhovievavosť - príklady sú vybrané pre ilustráciu, nie ako dôkaz tézy. Môžeme sa však prepracovať k myšlienkovému pokusu. A ak je polovičkou úspešného experimentu dobre položená otázka, potom otázka znie - dokáže sa takzvaná umelecká literatúra vyrovnať s takmer fyziologickou potrebou súčasného čitateľa po nasýtení informáciou? Ja som presvedčený, že áno.

  Príklad je hneď po ruke a citovali sme z neho už dva krát - britský autor Cornelius Ryan koncipoval knihu „Najdlhší den“ ako sumu príbehov jednotlivých účastníkov Invázie. Tieto príbehy zozbieral po troch rokoch pomocou listov a dotazníkov od viac ako tisíca aktérov tejto obrovskej bitky. Výsledok je pre čitateľa strhujúci - už je tu smrť vo svojej skutočnej podobe, je tu i láska, strach, nenávisť, statočnosť... Že to ešte nie je literatúra? Samozrejme! Ale je to už len kúsok k Normanovi Mailerovi a jeho „Katovej piesni” o vrahovi Garym Gilmorovi, označovanej za “dokonalú syntézu fikcie a dokumentu”. Na 850-tich stranách opisuje pútavý súboj lásky a zločinu, akejsi literárnej verzie Krásky a Zvieraťa. Pritom išlo o skutočne žijúcu miestnu krásavicu i skutočne žijúceho a popraveného zločinca Garryho Gilmora, ktorý odmietol požiadať o milosť. Navyše ide o príbeh bez historického odstupu, veď autor sledoval Gilmorovu cestu na popravisko ako súčasník. Sám to komentoval slovami: „Všetky výmysly ma desia. V románe treba stále rozhodovať o pokračovaní deja. Ak sa rozhodnete zle, môžete tým celý román zničiť. V prípade odbornej knihy vám dej ponúkne sám Boh. A Boh píše lepšie romány ako ktorýkoľvek románopisec.“ Mimochodom, Mailer sa v tejto knihe inšpiroval Trumanom Capotem, ktorý v roku 1959 prišiel do malého texaského mestečka Holocomb napísať reportáž o vražde farmárskej rodiny s dvoma dospievajúcimi deťmi a po piatich rokoch sa zrodil mimoriadne úspešný román „Chladnokrvne“. Mailer ale tiež opísal v „Ohni na Mesiaci”  let rakety Apollo v roku 1969, keď človek po prvý krát položil nohu na jedinú obežnicu Zeme – je to vysoko technická kniha ako prechod medzi vážnou fikciou a úvahami o technickom pokroku. Že je to ešte stále málo literatúry? Ale veď je to už len krok k Marquezovej nádhernej novele „Kronika vopred predpovedanej smrti“, ktorá s magickou sugesciou hovorí o krutej realite skutočnej pomsty, ktorá musela byť vykonaná aj napriek odporu tých, čo ju vykonávali. Ešte ďalej pokročil k reálnym faktom v knihe „Správa o jednom únose“ (preložená u nás skvelo V. Olerínym), kde mapuje sériu politických únosov organizovaných kolumbijským narkobarónom Escobarom.  Milan Kundera vo svojej knihe „Nesmrteľnosť“ kombinuje fiktívny príbeh a historickú rekapituláciu povestnej „nesmrteľnej lásky“ starého básnika Goetha a mladej Bettiny. A na prekvapenie zisťujeme, že historický príbeh vyrozprávaný vecným jazykom je ďaleko pútavejší, než literárna konštrukcia fiktívneho príbehu.

  Toto poznanie je pre čím viac súčasných úspešných autorov tvorivou metódou. S informačným boomom sa podiel informácie, resp. faktu stáva samozrejmou súčasťou všetkých druhov literatúry. Rozdiely sú už len vo forme ich spracovania. Pozoruhodne to potvrdzujú najnovšie bestsellery s jednoslovnými názvami ako „Čokoláda“ (Joanne Harrisová), „Parfum“ (Patrick Sűskind), „Alchymista“ (Paolo Coelho), „Hodváb“ (Allessandro Baricco), ale napríklad aj „Flámsky obraz“ (Arturo Pérez-Reverte) a samozrejme „Da Vinciho kód“ (Dan Brown).

  Len čo sa objaví atraktívna (najlepšie zlovestná) téma, už tu máme jej beletrizované spracovanie. Takým sa stala po správach o vražednej nákaze vírusom Ebola kniha Richarda Prestona „The Hot Zone“ (Horúca zóna) s nadväznosťou na film „Outbreak“ (Smrtiaca nákaza) v hlavnej úlohe s Dustinom Hoffmanom ako vojenským lekárom, ktorý nad vražedným vírusom pochopiteľne zvíťazí. Bernard Weber zasa postavil úspech svojej knihy „Mravce” na tom, že práve oni sú protihráčmi románového hrdinu.

  John Grisham uspel s tzv. „právnickými thrillermi“. Napríklad „Kráľ odškodného“ je o právnikovi, ktorý dokáže vytiahnuť z farmaceutických firiem obrovské odškodné za údajné poškodenie zdravia pacientov. Technickými novinkami vystužené novely bestsellerového autora Toma Clancyho o desaťročie neskôr vychádzajú priamo z tvorby literatúry faktu (viď. Ponorka, Lietadlová loď, Zvláštne jednotky  a i.).

   Aká podobnosť s nečakaným úspechom románu „Meno ruže“, v ktorom debutujúci Umberto Eco ako profesor lingvistiky využil svoje vedomosti o stredovekých sektách a postavil na informáciách o nich atraktívny dej. Atraktivitu deja by však bez informačných detailov nemohol dosiahnuť! Mimochodom, mám vážne podozrenie, že základný obraz knižnice vo veži prevzal zo slávnej cambridgskej knižnice. Tá je naozaj vo veži a prejsť ňou ku knihe, ktorú hľadáte, pripomína labyrint, ktorým blúdite zúfalo sami. A paradox otrávenej knihy (kedy poznanie vlastne zabíja) mohol Ecovi ľahko napadnúť, keď si v tej istej cambridgskej knižnici musel pri stredovekých spisoch navliekať rukavice – sú totiž napustené konzervačnou látkou, ktorá ohrozuje zdravie.

 

Nádej sa volá...

  Isteže tak ako film nevytlačil úplne potrebu divadla, a televízia nevyhnala všetkých divákov z kín, ani klasické žánre nemiznú z knižných pultov úplne. A tak môžeme nájsť vedľa seba na listine najvychytenejších autorov britského vydavateľstva Panther od už spomínaného Normana Mailera, cez filozofického Sartra po Henry Millera, presláveného románmi živočíšnej kombinácie filozofovania nad roztiahnutými nohami niektorej z parížskych kurtizán. A je tu aj už spomínaný nadproducent sci-fi Isaac Asimov. Ale v ponuke Panthera máme aj literárnych klasikov akými sú Robert Musil a Kurt Vonnegut. Medzi týmito všetkými menami sa ako rovný s rovnými vystavuje James H. Chase a to je výnimka, ktorá zdá sa potvrdzuje pravidlo, ktoré mám na mysli. Na záložke jednej z jeho kníh je nám predstavovaný ako „...kráľ všetkých vzrušujúcich detektívok (ktorý) pridáva ďalšiu novelu napätia, sexu a intríg podsvetia do svojho zoznamu bestsellerov“. A tento bestseller sa nepochybne výborne predáva. Nehovoriac o zarážajúcej lenivosti autora, ktorý vychrlil už dvadsaťšesť titulov len u vydavateľstva Panther, ale nehorázne si pritom požičiava z jednej knihy do druhej (obľubuje napríklad nesmierne tlsté šéfky zločineckých gangov, zmenou je len to, že jedna rada štrikuje a druhá rada strieľa), stavia na slaboduchej fabule („počúvajte, čo mi jeden chlapík pri pive natáral“) a nevadia mu zrejmé kolízie faktov (zločinci okopírujú dôležité dokumenty v budove, kde najskôr vypli prúd na umlčanie bezpečnostnej signalizácie). Pozoruhodné na celej veci je len to, že tento šéfkuchár špagetových kníh je stavaný na úroveň svetovej literárnej špičky. Potvrdzuje to našu východziu premisu, že pri čítaní ako relaxe vieme oceniť aj balastnú informáciu ako informačnú buničinu, ktorá nás dočasne nasýti, ale nezanechá výraznejšie stopy a nezaťaží našu pamäť skutočným poznaním.

  Na druhej strane Frederic Forsyth najmä knihou „Deň pre Šakala“ doviedol prácu s informáciou k takej dokonalosti, že okrem zážitku s čítania sa neustále vracia otázka, či táto fikcia nie je dosiaľ zatajovaným faktom. Na neho zjavne nadviazal Dan Brown so svojimi spikleneckými teóriami založenými na polopravdách a neoveriteľných východiskách. Informačný smäd čitateľov založil úspechy kníh Arthura Haileyho, ktoré nie sú často ničím iným, než ilustráciou (a niekedy až priveľmi povrchne kolorovanou) vybraných reálnych prostredí - viď. Letisko, Hotel, Kolesá, Reportér, Peniaze, Liek, Posledná diagnóza a Preťaženie (o energetike!)... Celosvetový úspech týchto kníh len napovedá, že dnes už fakticky nie je možné žiť v intelektuálnej izolácii nikde na svete. Globálne starosti ako otepľovanie atmosféry, či ozónová diera nás všetkých spájajú podvedomým reflexom - vedieť o tom viac a nájsť pre seba riešenie, či únik.

 

Poézia informácie

  Predošlé nálezy prejavov biológie súčasného čitateľa by sme mohli pracovne zhrnúť do troch záverov.

  Čítanie je v súčasnosti takmer fyziologická (či pseudo-fyziologická) nutkavá potreba vzdelaného človeka, čo je kategória, ktorá v poslednom storočí zaznamenala v evolúcii nevídaný masový nárast.

  Takýto, postindustriálny človek túto potrebu nasycuje čítaním textov z výrazne vyšším podielom informácií (resp. faktov), než tomu bolo kedykoľvek v minulosti.

  Takéto informácie vo veľkej miere slúžia ako „informačná droga“, pričom postindustriálny človek väčšinou nechce byť informovaný, chce konzumovať informácie. Často však ide o tzv. balastné informácie bez závažnejšieho obsahu. Autora, ktorý mu ich pripravuje v knižnej podobe môžeme prirovnať k „prietokovému ohrievaču informácií“.

  Tieto predpoklady nevyznievajú práve povzbudivo vzhľadom k beletrii, resp. krásnej literatúre ako najvyššej duchovnej hodnote akú poznáme v písanej forme. Ale také beznádejné to snáď nebude. Ako by sme ináč mohli považovať za vrcholné literárne diela také informačné klasiky akými sú Biblia (s jej výpočtom celých genealogických vetiev), Epos o Gilgamešovi (alebo tiež hrdinský cestopis), či Ovídiove „Umenie milovať“ (praktickú príručkou erotiky vo veršoch)? Našiel som hneď dva príklady, v ktorých sa podľa môjho názoru tvorivo spája informácia s básnivosťou: poéziu Miroslava Holuba a Mirka Huptycha. U Holuba by sa z jeho vedeckej a lekárskej profesie dalo priam očakávať, že slovník laboratórií prenikne aj do básnických zbierok ako „Denní služba“, „Zcela nesoustavná zoologie“, alebo „Syndrom mizející plíce“, či zbierok esejí ako „Tři kroky po zemi“, „Interferon“ a „Skrytá zášť věku“. Ale to, čo sa mi v Holubovi zdá byť občas afektom, či na efekt vystaveným technickým termínom, u Mirka Huptycha (tiež pôvodne zdravotníckeho pracovníka) mi pripadá ako sama podstata básnivosti, neoddeliteľná a už takmer nerozpoznateľná. Huptych vytiahol zo svojich denných služieb na svetlo obdivuhodnú básnickú skladbu „Názorný přírodopis tajnokřídlých“, v ktorej každé ďalšie básnické číslo začína citátom z „Názorného přírodopisu ptactva“ od prof. P. Jehličky, alebo zo „Života zvířat“ od Dr.A.E. Brehma. Ako napríklad:

 

  Volavka popelavá - Ardea cinerea

 

  U tekoucích vod stavívají se u proudu tak, aby stín jejich nepadal na vodu, a čekají,   

  majíce krk jako S zakroucený, na ryby, jež rychlým mrštěním uchvacují.

  (P. Jehlička - Názorný přírodopis ptactva)

 

  1. Ve třetím patře motolské nemocnice

  šelestí moře

  Děti by rády lízaly mořskou pěnu

  ale musí polykat hořká digitália

  aby příliv a odliv

  v jejich srdcích

  byl pravidelný