Gustáv Murín

Text č.1

Cit. z knihy G. Murín, Všetko je inak, vyd. Matice slovenskej, 2007

BIOLÓGIA TELEVÍZNEHO DIVÁKA

  Spoločenské vedy v súčasnosti pozoruhodne zaostávajú za objavmi biologickej revolúcie, ktorú práve zažívame. A to dokonca aj na poli im vlastnom, na poli spoločenských javov. Potom, čo filozofické prúdy nahradilo minulé storočie ideológiami, ktoré fatálne zlyhali, akoby chýbali základné spoločenskovedné nástroje na zodpovedanie otázok týchto dní. Nemohla by ich teda zodpovedať najprudšie sa rozvíjajúca veda dneška – biológia?

 

Človek ako informačná bytosť

  Vo výklade správania moderného človeka pričasto zabúdame, že za takmer päť miliónov rokov svojej hominizácie a následnej civilizačnej kultivácie neprestal byť živočíšnym druhom. Pri pohľade na človeka, zabúdame na zviera v nás.

 Čo nám teda ostalo ako dedičstvo našich zvieracích predkov? Okrem iného aj v predošlých úvahách naznačený fakt, že takú kariéru nástupu človeka z nahej opice na pána tvorstva mohol zvládnuť len trvalý a dôsledný oportunista. Človek sa totiž ako jediný spomedzi známych druhov nikdy nešpecializoval, čím sa vydal napospas nutnosti čeliť neustálym zmenám pohotovým prispôsobovaním.  Na rozdiel od druhov riadených inštinktom, ľudské zviera sa musí neustále prispôsobovať svojmu okoliu vyhľadávaním informácií. Informácia bola dôležitou súčasťou nášho prežitia v minulosti a naďalej zostáva biologickou nevyhnutnosťou. Náš nenásytný hlad po obranných i útočných informáciách nás priviedol k ich kombinácii a objavom nových, už čiste ľudských možností prežitia. Teplo, svetlo, stály prísun potravy – to všetko nám prinieslo vytrvalé vyhodnocovanie informácií. A ak nám dali šancu prežitia pred desiatkami tisícov rokov, ako by sme sa mohli zaobísť bez nich dnes v ére informácií?!

 

Z výhody záťaž?

  Základnou evolučnou zbraňou človeka sa teda stal zber, vyhodnotenie a využitie informácií. Môžeme teda povedať, že sme sa v priebehu „poľudštenia z opice“ stali nielen ľudskými bytosťami, ale predovšetkým ľudskými informačnými bytosťami. Operatívne spracovanie informácií nám až donedávna pomáhalo úspešne riešiť nečakané zmeny v bezprostrednom okolí reflexnou reakciou všetkých živých organizmov -  „útoč alebo uteč“. A práve tento základný reflex reakcie na zmeny v okolí sa v globalizovanej civilizácii stáva atavizmom, tak ako naša adrenalínová výbava. Ak sa človek v minulosti chcel urýchlene niekam dostať, adrenalínová forsáž mu pomohla zmobilizovať sily. Ak sa dnes človek chce niekam dostať, postaví sa na zastávku električky alebo autobusu. A ak tieto, či iné prostriedky dopravy meškajú, náhle zmobilizovaná adrenalínová dávka nám nemá ako pomôcť. Naopak,  z nášho tela sa stáva pretlakový hrniec bez ventilu, na čo doplácame najčastejšou príčinou smrti v modernej civilizácii – infarktom. Podobne je to aj s naším informačným reflexom – v tlačenici metra je prakticky nevyužiteľný, pretože v nej nemôžeme ani útočiť, ani utiecť. Naša najväčšia evolučná zbraň prestáva byť výhodou a stáva sa apendixom, ktorý hrozí každú chvíľu neželaným zápalom.

 

Televízia ako náhradka reality

   Tak ako kozmonaut v bezváhovom stave potrebuje udržať svoje svaly v chode hoci aj nezmyselným šliapaním do pedálov bicykla bez kolies, tak milióny z nás denne „posilujú“ svoj informačný reflex na trenažéri zvanom – televízia. Ideálne totiž napĺňa našu potrebu informačného reflexu. Je pozoruhodné, že iné médiá ponúkajú nepochybne viac: noviny - podrobnejšie informácie, rozhlas – pohotovejšie správy, film - dokonalejší obraz i zvuk. Televízia však ideálne napĺňa našu potrebu kontrolovať svoje okolie, vyhodnocovať a spracovať informácie, ktoré k nám prichádzajú akoby samé. Tieto informácie však (a to je v rámci  „global village“ príznačné) nemajú pre nás bezprostrednú, využiteľnú praktickú hodnotu. Televízia ponúka informačný popcorn. Posilujeme si jeho konzumáciou automatickú, reflexívnu potrebu kontroly nášho okolia, ktoré sa prostredníctvom obrazovky stále rozširuje. A táto reflexívna potreba sa už stala aj strategickým princípom reklám a videoklipov. Bez toho, aby sme podozrievali akéhosi tajomného génia zla z tohto vynálezu, prostou praxou sa vyselektovalo poznanie, že divák sa ťažko odtŕha od nutkania sledovať rýchly sled akcií. Je to zasunutý atavistický zvyk preveriť všetko, čo sa v našom dosahu náhle zjaví, a tak ako sa striedajú rýchle prestrihy reklamných klipov, či hudobných videoklipov, tak sa vždy znovu a znovu naštartuje naša pozornosť, aby sme opakovane s úľavou zisťovali, že nám nič nehrozí. Tak sa vlastne ako vedľajší efekt komerčných televíznych aktivít dostavuje nečakaný libidózny stav, kedy sa opäť a opäť ubezpečujeme, že máme svoje okolie (vrátane toho televízneho) pod kontrolou. Televízia sa tak stáva „žuvačkou pre oči“.

 Všimnite si tiež koľko amerických filmov – hlavne hororov a akčných filmov – využíva tento reflex. Rýchla akcia zaujme pozornosť divákov bez ohľadu na prázdny informačný obsah takejto scény. K čomu to vedie? Pri akčnom filme sú po dve hodiny naše mozgy pod rýchle sa meniacim tlakom nových vizuálnych, akčných impulzov. Väčšinu tohto času sme v napätí, niekedy i v strese. Nakoniec si uvedomíme, že to je všetko len hra a pociťujeme istý druh úľavy a uvoľnenia. Získame navyše ilúziu, že tento zážitok nás  pripravuje na podobné situácie, ak by nedajbože niekedy nastali.

  V porovnaní s filmami je omnoho silnejším a jednoduchším prameňom informácií ich neustály tok z  desiatok televíznych staníc v našom televízore. Znovu a znovu sa objavuje demarkačná čiara medzi mierom a konfliktom – naše priame okolie a akcia na obrazovke. Geneticky kódované reflexy na vyhodnocovanie informácií nás spájajú s primitívnym, prehistorickým človekom. Pomáhali našim predkom prežiť, kým pre nás sú skôr príveskom. Tak ako aj naše svalstvo, ktoré nemáme ako využiť pri sedavom spôsobe života v pohodlnom prostredí globalizujúcej sa civilizácie. Ako sa musíme nútiť do precvičovania našich svalov vo fitness-centrách, tak isto mentálne ”precvičujeme” naše mozgy každý večer dennou informačnou dávkou pri našich televízoroch. A  robíme to s radosťou.

 

Pokémon ako príklad náhradkovej informácie

  Deti sú ideálnym príkladom evolučne podmieneného informačného hladu. Na rozdiel od iných mláďat, ktoré musia byť schopné do niekoľkých hodín po narodení stáť na vlastných nohách a nasledovať matku, ľudské mláďa leží bezmocne celé mesiace a mentálne chodiť sa učí celé roky, dokonca desaťročia. Tým sa fáza  zberu akýchkoľvek informácií v našom okolí predlžuje na inak v Prírode nevídané obdobie. Deti sa tak stávajú akýmisi vysávačmi informácií s nesmiernou kapacitou, ktorá sa ďalšími generáciami rozširuje. Po stáročia rodičia rozprávali svojim deťom rozprávkové príbehy, aby lepšie zaspali, ale popri tom im zároveň do krehkých myslí (povedané súčasným jazykom) “nainštalovali ” základné ”súradnice” o dobre a zle. Opakovaním starých príbehov z generácie na generáciu sa počas storočí nainštalovali ”ikony” na našu mentálnu ”pracovnú plochu”. Základný softvér prichádza s našou genetickou výbavou, ale ku špeciálnym ”aplikáciám” akými sú morálne a estetické hodnoty si vytvárame ”prístup” počas detstva. Zmysel pre hodnoty sme teda pôvodne získali cez rozprávkové príbehy. Vďaka nim boli detské hry po stáročia o tom istom – o dobrých a o zlých. Ešte naša generácia sa v detstve delila na policajtov a zlodejov, kovbojov a Indiánov – a zdalo sa, že tak tomu bude naveky. Večnosť trvala len do roku 1995. Odvtedy čelíme novote zvanej Pokémon. V tejto hre šírenej predovšetkým televíziou ide o nástup „umelej prírody“. V nej žije 150 základných typov (časom a „klonovaním“ rozšírených na 249) „zvierat“, ktoré nemajú s realitou (o Prírode ani nehovoriac) nič spoločné. Je to účinné využitie dedičného reflexu zvedavosti detí a ich snahy informácie triediť a hierarchizovať. V prípade hry Pokémon však zbierajú a triedia a obrovské kvantum informácií s nulovou využiteľnou hodnotou.

  Ak sme v úvode hovorili o šanci biologických vied vniesť nový pohľad do spoločenských javov, ktorým sa spoločenskovedné odbory akosi nedokážu dostať na koreň, potom môžeme uviesť aj celkom praktický príklad. Obrovské finančné prostriedky v medicínskom výskume priniesli pozoruhodný nápad prevencie nachladenia, ktoré trápi rok, čo rok milióny ľudí na celom svete. Riešením by bol spray s prázdnymi vírusovými obalmi, ktoré obsadia receptory na vnútornej sliznici nosa. Skutočné vírusy sa tak nebudú mať kde uchytiť. Tento antivírusový spray ešte nie je na trhu, ale hra Pokémon jeho princíp už využíva s ohromujúcim úspechom na celom svete. Informácie v hre Pokémon sú úplne odtrhnuté od reality. Je to informačná hlušina, ktorou sa  plnia detské hlavy a tak dochádza k dosiaľ nevídanému javu – obsadeniu receptorov zvedavosti balastnou informáciou.

 

Televízia ako cirkus

  Za socializmu koloval o slovenskej televízii vtip. Na otázku, čo to je, bola (vzhľadom k jej polohe v Mlynskej doline) jasná odpoveď – niečo medzi cintorínom a zoologickou záhradou. Dnes sa televízia obecne vracia dve tisícročia späť, k ľudovej zábave starých Rimanov, ktorí vo svojej skutočnej „reality show“ bez zostrihov obetovali len pri jednej oslave v Koloseu, trvajúcej až tri mesiace, vyše tisícky gladiátorov a päťnásobne viac divých zvierat.

  Aj k nám už dorazila novodobá odnož tejto krvavej arény sprostredkovaná novou, televíznou technológiou. Televízna reality show je rozprávka pre dospelých v priamom prenose. Od detstva máme v sebe zafixovanú túžbu znovu vidieť ten príbeh, ktorý má svojich zlosynov i hrdinov a ktorý musí dobre dopadnúť. V každej dobrej rozprávke je aj vopred sľúbená odmena. Už v tej prvej, mojsejovskej televíznej rozprávke, hrali peniaze významnú úlohu. Hoci jej protagonisti kvôli nimi neboli nútení robiť také duševné aj telesné striptízy ako ich nasledovníci. Zato, presne po vzore pokusných králikov, zažili krutosť takejto arény na vlastnej koži. A tak sme sa o pôvodne celkom nezaujímavých ľuďoch dozvedeli samé úžasnosti – Versace je násilník, Mejkpísová je hysterička na práškoch, Model je na baby, Papula mafiózo, Nemec znásilňovač maloletých a následne paroháč, Starosta je bývalý alkoholik, Tyroláčka hlúpa blondína, Češka je hrozná Češka… Je to jasné a neúprosné, nikto z toho nevyjde čistý. Ani oni, ani tí po nich. Pretože pre túto rozprávku je len jediný reálny záver – A odvtedy žili nešťastne, až kým nepomreli…

  Treba dodať, že tak ako v rozprávke s netradične zlým koncom, aj v rámci reality show sú tí účinkujúci v televíznej aréne obetovaní a keď si to uvedomia, už je obvykle neskoro.

 

Kde končí komercia?

  Mohli by sme si povzdychnúť, že veď to všetko sa deje v mene „zlatého teľaťa“ a k dispozícii máme aj vyššiu kultúru. Koniec-koncov si na ňu každý mesiac priplácame. Je to veľmi aktuálny problém, z ktorého vzišla aj protestná akcia umeleckých osobností nazvaná „Verejnosť za verejnoprávnosť“. Žiaľ, zapadla práve pre nezáujem verejnosti. Zdá sa, že na Slovensku stádovosť a ľahostajnosť, či rezignácia na intelektuálne úlohy ešte stále prevláda. „Chlieb a hry“ platili už v starom Ríme. A práve na to vsádzajú naši „manažérski zázraci“ v štátnej televízii a rozhlase. Varovaním mohlo byť, keď sa napríklad odborársky denník (čo je tiež istá forma verejnej služby) prestal starať o odborárske témy a iniciátori tejto zmeny (tlačiacej sa do už zaplneného segmentu bulváru) sa len čudovali, prečo tak rýchlo skrachovali. U verejnoprávnej televízie a rozhlasu je problém v tom, že nemôžu skrachovať a tak nemôže dôjsť k drastickému dôkazu omylu. A omyly sa tu stali priam gigantických rozmerov. Len nedávno nahradené (aj to nie ako dôsledok svojich experimentov, ale prirodzenou obmenou) vedenie Slovenského rozhlasu opustilo svojho času celkom vedome svoju skalnú základňu starších poslucháčov, vďaka ktorým spoľahlivo ovládali trh. Namiesto toho sa vrhli „lapať“ poslucháčov vo veku od 18 do 40 rokov, ktorí síce nikdy neprišli, ale zato rezignovala polovica tých pôvodných, starších poslucháčov. Takže „manažérske“ vedenie doviedlo Slovenský rozhlas na pokraj krachu, ale odišli bez slova výčitky (ak nepovažujeme za neúspech, že neboli potvrdení vo svojich funkciách). V Slovenskej televízii došlo k podobnému experimentu skupiny, ktorá prišla z komerčnej televíznej sféry a svoje provinčné, komerčné návyky si priniesli so sebou. Navyše okorenené arogantnými spôsobmi a úplnou absenciou chápania už dnes aj historickej kontinuity. V tejto televízii tiež po masovom prepúšťaní prišli namiesto skúsených remeselníkov s často nadpriemernými výkonmi, ľudia doslova z ulice bez primeraného vzdelania a skúseností.

  Táto „strata súradníc“, kedy je všetko na jedno kopyto a to kopyto je bulvárne je v prípade STV v rukách politikov. Televízia sa za Goebelsa stala nástrojom politickej propagandy (mimochodom nacisti ako prví zaviedli stále televízne vysielanie) a dodnes je to nástrojom politických machinácií.Všetky zmienené (a aj nezmienené, ale očividné) lapsusy predsa mohli vychytať príslušné rady. Lenže v tých sedia nominanti politických strán a to je ukážka Kocúrkova na druhú. Strany tam dosadzujú bábky v podobe aktívnych tenistiek a futbalových trénerov, ktorí nemajú o danom médiu ani najmenšiu odbornú predstavu a ani čas sa im venovať. O to ľahšie sa ale s nimi manipuluje a cez nich sa takéto média aj ľahko politicky kontrolujú. A keďže politikom ide o ich politické ciele, ostatnú časť programu nechávajú na ľubovôli takých amatérskych experimentátorov ako sme to už zažili. A keďže naši politici sú tiež bývalí amatéri, veľa nádejí tu nevidieť.

    Iste prekvapujúcou cestou radikálnej nápravy sú aj úvahy o zrušení týchto verejnoprávnych mediálnych nástrojov. Tie by pod tlakom zásadných technologických zmien mohli aj doslúžiť ako predražené, manipulovateľné a neefektívne. Istá vízia navrhuje, aby sa namiesto verejnoprávnych vysielateľov štát postaral o verejnoprávneho producenta – Štátnu agentúru pre verejné vysielanie. Takže štát by už vôbec nevlastnil vysielacie mechanizmy, ale ponúkal by komerčným, inak koncesionárskym (viď. rozhlasová stanica výhradne vážnej hudby v americkej Iowe existujúca z dobrovoľných príspevkov poslucháčov), regionálnym (lokálnym a mestským) a špecializovaným vysielateľom. Tí by žiadané produkty dostávali zadarmo a zároveň by boli verejne dostupné aj vďaka internetu. Takže vysielanie pre školy by nebolo v štandardnej vysielacej forme ako teraz, čo spôsobuje problémy, ak je téma fyziky vysielaná mimo hodiny fyziky v danej škole, ale by boli distribuované na školy, resp. stiahnuteľné z internetu a použiteľné podľa aktuálnych potrieb.

  A keďže podľa smerníc EÚ má byť aj u nás do roku 2012 televízne vysielanie úplne digitalizované, bude môcť byť mimo doterajšej formy verejnoprávneho média uspokojená aj tá masa pasívneho publika, ktorá chce svoju sadu informácií, zábavy a poučenia vo vopred pripravenom balíku. Na to by mohli slúžiť tzv. „multiplexy“, o ktorých distribúciu priamo do našich obývačiek by súperili jednotliví neštátni distribútori.

  Znie to na prvý pohľad až revolučne odvážne, ale je možné, že razantný nástup nových technológií (viď. prvé licencie na digitálne televízie u nás, ktorých je len vo Veľkej Británii do tisíc!) nás jednoducho postaví pred hotovú vec a po tomto riešení nakoniec ešte radi siahneme.

Bude to ďalší krok v evolúcii televízneho diváka.