Gustáv Murín

VŠETKO JE INAK

Slovenský literárny folklór

Čomu sme sa mohli a mali vyhnúť


...Výsledok tohto vzájomného štvania sa celkom logicky podpísal na biede slovenskej literatúry na záver 20. storočia. Nedokázali sa zmieriť dokonca ani, keď mali spoločne reprezentovať vlastné dielo v zahraničí. Na rozdiel od toho mali Rusi viac rozumu, keď na Frankfurtskom knižnom veľtrhu v roku 2003 spoločne kolegiálne (tí oficiálni a vládou podporovaní, aj tí, čo prišli na vlastnú päsť) predstavili celú širokú paletu ruskej literatúry a to preto (slovami básnika Jevgenija Bunimoviča), "aby Rusko v európskom kontexte nečnelo ako dáky exot, ale aby sa stalo pre celú Európu normálnym partnerom!". Žiaľ, do malej hlavy ani lievikom rozumu nenaleješ. A tak sme boli svedkami nielen osobnej sabotáže prezentácie slovenskej literatúry raz z jednej, ale hlavne z druhej strany, ale priam jej monopolizovania! Našiel sa dokonca exot, ktorý je dodnes presvedčený, že všetky nemecky hovoriace krajiny patria do jeho výsostného léna. Takže sa vôbec nehanbil urobiť škandál, keď istá nemecká univerzita pozvala na čítačku slovenského autora, ktorý sa konkrétne jemu nepáčil, lebo bol vraj "málo demokratický" (žeby nemeckí profesori nevedeli koho pozývajú?). Na presadenie svojej výlučnej moci neváhal pri istej príležitosti zatlačiť vlastným mastným pupkom do rohu jednu z obetavých organizátoriek literárneho života v Rakúsku, aby jej jasne a nedvojznačne vysvetlil, že bez jeho požehnania nemá čo pozývať (ním) "nepreverených" slovenských autorov pred rakúske publikum! A ten istý samozvanec sa rozhodol ovládať istú stredoeurópsku cenu tak, aby v nej za Slovenska mohli byť čo i len nominovaní len tí, ktorých sám nazval v istej prednáške v Prahe ako "vybrané kone" (Samozrejme, v kontexte toho, že sa sťažoval ako sa národná literatúra zužuje len na zopár takto vybraných nepárnokopytníkov - veľmi očarujúce je počúvať, keď zlodej kričí, chyťte zlodeja!).

A teraz si predstavme tú neuveriteľnosť, že sa našiel jeho pobratim, ktorý (ako bývalý podpredseda základnej organizácie KSS vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a dvojnásobný signatár Anticharty) celé 90. roky kádroval všetkých naokolo, či sú tí praví demokrati. A dnes sa pýta osobností, ktoré za komunistickej moci jeho strany naozaj trpeli, že prečo sa na Anticharte podieľali. Nad toľkou absurdnosťou ostáva rozum stáť. A predsa vládla slovenskej literatúre prvých desať rokov po Nežnej revolúcii.
O tom ako ďaleko veci došli, svedčí aj citát z veľkej štúdie "´Lesk´ a bieda súčasnej prózy", kde istý Martin Hudymač píše napríklad aj o renomovanom literárnom vedcovi a dlhoročnom riaditeľovi Ústavu slovenskej literatúry SAV toto: "Zajac sa stal na jednej strane synonymom agresívnej kategorizácie v literárnom živote na Slovensku v poslednom desaťročí (t.j. 1995 - 2005, pozn. G.M.) a na druhej strane synonymom vyhasnutia, slepej uličky a dnes vôbec neschopnosti porozumieť súčasnej literatúre ako takej."
Rozvadenosť slovenských spisovateľov mala aj iné následky. Pravdu mal Rudolf Chmel ešte ako minister, keď na besede v Klube nezávislých spisovateľov povedal: "Načo by vám bol nový literárny časopis? Kto by ho robil?" A ja dodávam - kto by ho čítal? Veď Kultúrny život zanikol a Literárny týždenník skomiera aj preto, že ich nečítali (a hlavne nekupovali) pomaly ani vlastní autori! A kto by sa čudoval, keď si uvedomíme, že KŽ aj LT hneď po roku 1989 ako prvé vypálili proti sebe salvy zloby a nenávisti a vo vzájomných výčitkách celkom zabudli na svoje základné poslanie. Po Nežnej revolúcii sme tak opakovane videli len jeden výjav - ako sa jedni držia s tými druhými pod krkom, nakopávajú sa nehanebne (na zadok nedočiahnu, takže rovno tam) a keď stihnú, tak sa aj opľujú. Že ich to už unavilo, že posledné roky už niet síl ani sa nakopnúť? No iste, teraz sa tí dvaja došklbanci len rozpačito obzerajú, že prečo nie je nikto v hľadisku a oni sú na literárnej scéne tak trápne sami. Pamätám si ešte na list čitateľky, ktorá v roku 1990 vyzývala, aby sa v KŽ a LT už toľko "neusvedčovali", ale napísali a publikovali konečne aj "niečo pekné". Ale na to pekné naši zúrivci nemali čas.



Sypte zrno, trpím za vás!


Trpiči sú pozoruhodná skupina slovenských "tvorcov". Mordy majú rozďavené dnes a denne. Vyjú, skučia, kvília bez ustania a keď je nečakané ticho, môžete si byť istí, že to preto, lebo sa džgajú z niečoho, čo si vykvílili, a až sa dodžgajú, budú kvíliť znovu. Donedávna prevažovali trpiči na strane tzv. "superslovákov" a kto by sa čudoval. To boli časy, keď superslovák Len On rozhadzoval "národne cítiacim" spisovateľom a básnikom drobné, aby si iní (vrátane neho) mohli nahrabať ďaleko viac. Ako hanebne ľahko sa "národne cítiaci" literáti spokojili s ohlodanými kosťami z veľkej privatizačnej lúpeže na tomto národe! Ale veď hovorme konkrétne - prečo sa mlčí o všetkých tých filmových Pribinoch, Svätoplukoch a Jánošíkoch na konto ktorých tu zmizli desiatky miliónov korún? Prečo sa nehovorí o tom, že bieda slovenského filmu (a teda aj národnej literatúry ako jeho potenciálneho zdroja) má korene v národniarsky bujnom rozklade Kolibských filmových ateliérov, z ktorých pochybní privatizéri zanechali len ruiny (a dokonca aj na národný filmový archív mali zálusk)? Prečo nepočujeme jedno triezve slovo, bratia Slováci, že chodíme v ošklbanej veste aj preto, že Superslováci z nej vytrhali ešte aj podšívku, lebo sa tešili na (naše, slovenské) zlaté mince!
Ale žiadne strachy (a aké "štráchy"!), na Slovensku je aj smrad celonárodný. Takzvaní "kozmopoliti" (či "svetoobčania") majú tiež svoje "zásluhy". A tak ako sa v istej dobe oplatilo byť "národniarom", tak sa inokedy vyplatilo hrať na "svetoobčana". Lebo, priznajme si to, akíže svetoobčania to boli? Názorným príkladom je PEN klub, ktorého sa zmocnili tak dôkladne, že ho v roku 2000 priviedli na pokraj zániku. A ani slzu by nevyronili, keby aj zanikol - skôr sme ich naštvali do besnej zúrivosti, že sa tak nestalo. Pre nich je totiž charakteristické to, že ako "svetoobčania" svätia veľmi "národniarske" heslo - keď nemám mať ja, nech nemá nikto iný. Títo salónni demokrati by mali Mečiarovi asi postaviť pomník (z kravincov). Veď vďaka nemu tak radi chodili do západných krajín (aj Švajčiarska?) roniť hrošie (krokodílie sú malé) slzy, aby si za to vybrali tučný honorár. Ale keď mali ísť do Bieloruska vyjadriť solidaritu skutočne trpiacim kolegom, tak to sa im cestovať odnechcelo! To ako sa zubami-nechtami držali vedenia PEN klubu na Slovensku je o to kurióznejšie, že o skutočných aktivitách tejto celosvetovej organizácie nielenže nemali ani paru, ani ich nezaujímali (bol som svedkom, keď jeden z nimi nominovaných predsedov odmietal návštevy zahraničných kolegov, lebo šiel radšej hrať tenis), ale dokonca im bránili. Veď "Prečo by sa v PEN klube malo niečo robiť, keď sa tu roky nič nerobilo?", to je ukážka jedného z nugetov múdrostí "nomenklatúrneho demokrata" Častuškára na jednom zo zasadnutí Výboru. Roky ani nechceli prijímať nových členov, aby si nepokazili svoje "zdravé jadro", ktoré hnilo praktickou nečinnosťou pre PEN, ale zato oplývalo megalomanskými politickými ambíciami. Akokoľvek to znie neuveriteľne taký boží človek ako Vinco Šikula (laureát medzinárodnej Ceny PEN International!) si podľa Martina Šimečku ani nemohol obnoviť členstvo v SC PEN (o ktoré prišiel, lebo naň prosto nemal peniaze), pretože sa medzičasom stal predsedom Spolku slovenských spisovateľov. A túto pokrútenú "morálku" hlásal človek, ktorého otec sa ako zúrivý komunista vyznamenal aj tým ako zorganizovali spolu s profesorom Mrlianom verejný súd s vtedy mladým Milanom Lasicom, pretože vraj "spôsobil rozklad organizácie ČSM na VŠMU". Najhoršie je ale to, že vo svojej zaslepenosti títo superdemokrati infikujú vlastnou nenávisťou aj novú generáciu, ktorá by už konečne mohla naozaj nahliadnuť do sveta a poučiť sa z pozitívneho a nie negatívneho programu. Veď čo si máme pomyslieť o tom, že v bývalom Domino Fóre (ktorému ku krachu pomohla aj Častuškárova stranícka zúrivosť) vyšiel článok mladého Hvoreckého, ktorý je schopný takejto neuveriteľnej myšlienkovej gebuziny - pochváli LIC za to, že ho poslalo na knižný veľtrh do Frankfurtu (kde dokonca podporili nemecké vydanie jeho knihy), ale zároveň dospieva k názoru, že LIC by mal byť zrušený (?! čuchám čuchám, to smrdí po Častuškárovi, ktorý chcel "revolučne" zrušiť dokonca DSS Budmerice aj Klub spisovateľov) a to aj preto, lebo dovolili, aby s Hvoreckým bola na tom istom podujatí aj (kým?) neprípustná Mária Bátorová (Častuškár, ty si si prdol, že?) a cez to sa dostane na vykydnutie kôpky (hoci o tom vlastne ani nič nevie) hnoja na obnovené Slovenské PEN Centrum (je to jasné, Častuškár!).
Takto, smutne, by sme mohli rekapitulovať straty (bez nálezov) slovenskej literárnej spoločnosti na celý elaborát. Ale veď činy a výčiny spomenutých i nespomenutých sú mnohým známe. Pripomenul som ich zopár len preto, že bez uvedomenia deštrukčnej energie týchto dvoch agresívnych skupiniek by slovenská literatúra ani pri objektívnych ťažkostiach nebola v takom hnoji v akom je. Jedno ich však spája - keby si vlastnou šikovnosťou a talentom akokoľvek bezohľadne razili cestičku na vrchol tohto malého slovenského hnojiska, no nech. Ale oni sa sústreďovali a sústreďujú hlavne nato ako manipulovať aj s ostatnými a priam nakomandovať kto, kedy a čo môže vôbec kikiríkať! Nejde im o to presadiť sa kvalitou, ale nepripustiť iných, aby ju smeli ukázať. V tom sú jedni aj druhí na jedno (súdružské) kopyto...

Žádné komentáře