Gustáv Murín

Posledné veci človeka v paragrafoch

POSLEDNÉ VECI ČLOVEKA V PARAGRAFOCH



Verejná mienka je na rozdiel od jednotlivých diskutérov pomerne spoľahlivým barometrom názorov prevládajúcich v spoločnosti. Podľa prieskumu Inštitútu pre výskum verejnej mienky v Prahe s eutanáziou súhlasí až 47% obyvateľov Českej republiky, 39% je proti a zvyšní sa nevedia vyjadriť. Podľa výskumu denníka La Derniere Heure až 80% Belgičanov je za to, aby eutanázia u nevyliečiteľne chorých nebola považovaná za trestných čin, pričom 10% sa vyslovilo proti a rovnaký počet mal nevyhranený názor. Pozoruhodné je, že odporcovia sa regrutovali najmä z občanov stredného veku (25-40 rokov), kým mladší a starší volili "dobrú smrť".
S veľkou podporou verejnosti odsúhlasili 1. júla 1996 v tzv. severných teritóriách Austrálie zákon povoľujúci eutanáziu. Prvý ho využil muž roky trpiaci na rakovinu prostaty. Ošetrujúci lekár ho požiadal o kladnú odpoveď na 22 otázok a aj potom si smrtiacu dávku do žíl cez tzv. kapačku musel pacient vpustiť sám. O pol roka na to austrálsky federálny parlament vyhlásil tento zákon za neplatný.
V marci roku 1996 Najvyšší súd USA dospel k záveru, že mentálne plne zodpovední (teda svojprávni) smrteľne chorí ľudia môžu požiadať o dávku liekov predpísaných lekárom, ktorá urýchli ich smrť. Súbežne s tým federálny odvolací súd v San Franciscu potvrdil právo pacientov trpiacich nevyliečiteľnou chorobou na ukončenie ich života. V júni 1997 Americká Lekárska Asociácia odsúhlasila pravidlá pre vážne chorých pacientov, ktoré umožňujú lekárom na prianie ich pacientov zrušiť niektoré životudržujúce opatrenia vrátane odpojenia prístrojov. V septembri 1998 práve o také opatrenie požiadala manželka známeho televízneho hlásateľa Hugha Finna od autohavárie pripútaného na lôžko. Pani Finnová to zdôvodňovala želaním svojho muža, ale sudca J.F.Hoss Jr. nariadil kontrolnú návštevu štátnych zástupcov. 
Kým v štáte Washington je eutanázia ešte stále považovaná za zločin, v štáte Oregon je už plne legalizovaná. V roku 1998 tento ojedinelý zákon využilo celkom 23 smrteľne chorých pacientov. Z nich 15 zomrelo po požití jedu predpísaného na recept. Ďalších šesť tiež dostalo predpísaný jed, ale zomreli ešte pred jeho použitím. Zvyšní dvaja pacienti svoje rozhodnutie zatiaľ odložili.
Správu o oregonských pacientoch uverejnili oregonské úrady v odbornom časopise New England Journal of Medicine. V tom istom časopise bola uverejnená aj holandskou vládou podporovaná štúdia. Zhodovala sa s predošlou správou v tom, že drvivá väčšina pacientov žiadajúcich eutanáziu trpela na rakovinu. Holandská štúdia navyše hodnotí päťročné obdobie od zavedenia celkom nových pravidiel pre prípady smrteľne chorých. Tie eutanáziu v tej dobe nezbavovali charakteru kriminálneho činu, ale prokurátor mal výnimočné právo rozlišovať prípad od prípadu a pri splnení určitých podmienok od žaloby upustiť. To zaručovalo veľkú opatrnosť lekárov pri eutanázii, či asistovanej samovražde. V konečnom dôsledku tiež viedlo k tomu, že napriek až 34 500 žiadostiam a z nich 9700 opakovaným žiadostiam o kontrolované ukončenie života, skutočná eutanázia bola prevedená len v 2,3% prípadov a asistovaná samovražda dokonca len v 0,4% prípadov. Vládna štúdia nadväzovala na správu vyšetrovacej komisie profesora Jana Remmelinka (bývalého Generálneho prokurátora Holandského najvyššieho súdu) z rokov 1990-91 a konštatovala, že nedošlo ani k neočakávanému zvýšeniu takýchto prípadov a ani k menej pozornému zvažovaniu jednotlivých prípadov. Vo vládnej štúdii bolo preverovaných 43 000 rôznych úmrtí pomocou 6060 dotazníkov zaslaných zúčastneným lekárom, koronerom, prípadne prokurátorom. Samozrejme, že oproti údajom zo Spojených štátov (aj pri "rekordérovi" Kevorkianovi), ide pre nás stále o ohromujúce čísla: od roku 1990 so 486 prípadmi došlo v roku 1991 k nárastu na 590 prípadov, v roku 1992 vyše 1300 prípadov a v roku 1995 rast spomalil na 1466 prípadov. Možno stojí za zopakovanie, že v Holandsku podľa paragrafu 293 Trestného zákona v tomto období stále ešte hrozilo až dvanásť rokov väzenia "každému kto zoberie život inému na jeho vyjadrenú a uváženú žiadosť..." a v prípade asistovanej samovraždy podľa paragrafu 294 tri roky väzenia. To viedlo k veľkej obozretnosti tých, ktorí žiadosti pacienta nakoniec vyhoveli. Do tohto právneho stavu dospeli v Holandsku po pätnástich rokoch intenzívnych debát a prvé roky jeho účinnosti splnili očakávania. Preto sa dolná komora holandského parlamentu rozhodla s účinnosťou od 28.11.2000 eutanáziu plne legalizovať.


Kde je hranica?


V tejto našej štúdii si ešte naposledy vypočujme profesora Christiana Barnarda, ktorý v konkrétnom prípade beznádejne chorej pacientky prekvapujúco vyhlásil: "Myslím si, že to rozhodnutie, či zastaviť liečbu, alebo nie, nemá byť v rukách súdu, ktorý nerozumie problému. Rozhodnúť by mali lekári a rodina postihnutej..." Ak raz prekročíme túto etickú bariéru verím, že raz budeme stáť aj pred dilemou, či vyhovieť žiadosti človeka, ktorého nič nebolí, ale napriek tomu dospel nezvratne k záveru, že je na tomto svete pridlho. Snáď nás ani neprekvapí, že aj taký prípad už v našich časoch uzrel svetlo sveta. S precedensom prišli opäť, kto iný, než - Holanďania. Život Hilly Bosscherovej poznačilo štvrťstoročie tortúry s manželom alkoholikom. Jeden z jej synov spáchal samovraždu v dvadsiatich rokoch, druhý zomrel na rakovinu pľúc v rovnakom veku. Za psychiatrom Boudewijnom Chabotom prišla s jedinou túžbou - ukončiť svoj život. Ani štyri mesiace psychiatrových snáh o prinavrátenie jej chuti do života nepomohli. Chabot konzultoval so siedmymi kolegami, ktorí sa nezávisle na sebe zhodli, že prognóza pre Bosscherovú nie je nádejná. Chabot nakoniec súhlasil, že Bosscherovej pomôže. Dňa 28. septembra 1991 jej podal uspávacie prášky a roztok s jedom. Ona si navyše zobrala tabletky proti žalúdočnej nevoľnosti. Potom si ľahla do postele, pobozkala portréty svojich synov a v pokoji skonala. Pri jej posteli stál Chabot s kolegom, z magnetofónu zneli velebné tóny Bacha. Súd po zvážení všetkých okolností oboch lekárov oslobodil.
"SAMOVRAŽDA AKO CIVILIZAČNÝ JAV MODERNEJ DOBY" - tak sa nazývala habilitačná práca T.G.Masaryka, ktorú obhájil v roku 1886. Dokazoval v nej, že 50 tisíc samovrážd v Európe ročne, sú zákonitou daňou ľudskej túžby stať sa Bohom. Túto svoju novú úlohu nezvláda a rúti sa pod jej ťarchou...
"Do tejto chvíle bola aspoň jasnou morálnou hranicou nevyliečiteľná choroba pacienta," komentoval vyššieuvedený ojedinelý prípad v dejinách medicíny Dr. Arthur Caplan, riaditeľ Pannsylvánskeho Centra pre Bioetiku. Sám Chabot povedal: "Neviem, či som urobil správne rozhodnutie, ale verím, že som sa rozhodol pre menšie zlo." George Annas, profesor medicínskeho práva na Bostonskej univerzite, k tomu dodáva: "Ak sa chcete dať na šikmú plochu, na tejto môžete klesnúť tak hlboko, ako sa len dá". Prvý krôčik na tejto šikmej ploche už teda urobil niekto za nás. Na takúto ceste nás môžu napokon sprevádzať aj rozlúčkové verše Sergeja Jesenina, ktorý skoncoval so životom vlastnou rukou:
Na tomto svete umierať nie je ničím novým,
ale veď ani žiť nie je žiadna novota...