Gustáv Murín

Láska až po jeho hrob



LÁSKA AŽ PO JEHO HROB



V roku 1925 obžalovali v Paríži poľskú herečku Stanislavu Umińskú za to, že zavraždila svojho snúbenca Jana Źyznowského. Źyznowský trpel tuberkulózou i rakovinou pľúc. Ako jeho choroby pokračovali, začal veľmi trpieť. Normálne dávky utišujúcich prostriedkov už neúčinkovali. Lekári ho liečili všetkými známymi prostriedkami. Źyznowski opakovane zaprisahával svoju snúbenicu, aby mu pomohla a skrátila jeho utrpenie. Jedného dňa už nemohla ďalej. Zadovážila si morfium, snúbenca uspala a v spánku ho zastrelila. Svoj čin hneď oznámila na polícii. Rozsudok bol neočakávaný - súd Umińskú oslobodil...



Bieli anjeli


Tak sa hovorí sestričkám obetujúcim sa vo zvlášť ťažkých prípadoch ich pacientov. Niektoré, ako 23-ročná Francúzska Christine Malévrová, na seba zobrali dobrovoľne úlohu aj "bielych anjelov smrti". Christine sa počas niekoľkomesačnej služby v poľnej nemocnici pri hlavnom meste Burkiny Faso až pričasto dívala smrti do očí. Po návrate z Afriky sa však v nemocnici vo francúzskom Nantes opäť prihlásila na najťažšie oddelenie - oddelenie nárekov. Ležali tam rakovinári v posledných štádiách, neustále sa odtiaľ ozýval príšerný, ťahavý nárek. Christine sa tu dobrovoľne a aj v nadčasoch venovala paliatívnej starostlivosti, ktorá mnohé iné sestry doviedla k cynizmu a alkoholu. Christine svoje poslanie naopak podstupovala odhodlane a bez sťažností. Jediné, čo ju dokázalo vyviesť z miery, bola podľa jej kritérií priveľká ľahostajnosť lekárov k umierajúcim. A tak sa trpezlivo a cieľavedome prepracovala v službe až k možnosti podávať v nočných smenách utišujúce prostriedky bez ich dozoru. Po pol roku takejto služby ju pre podozrenie z piatich vrážd pacientov postavili pred súd. A napriek tomu, že niektorí pre ňu žiadajú hrdelný trest, súd ju oslobodí. Aj keď sa pri hlavnom pojednávaní odmietla priznať a navyše aj vypovedať, o dva mesiace neskôr napíše knihu "Moje priznanie" a v nej tieto slová: "Nikoho som nezabila. Iba som pomohla zomrieť tridsiatim ľuďom. Urobila som to z lásky..."
Brazílskeho 43-ročného ošetrovateľa Edsona Izidora Guimareasa odsúdili na 76 rokov väzenia. Tento "anjel smrti" zavraždil v máji 1999 tri ženy tým, že im odňal kyslíkové masky, a jedného muža kyanidovou injekciou. Vzniklo podozrenie, že tak zniesol zo sveta podstatne viac pacientov. Veď len za štyri mesiace zomrelo počas jeho služieb na oddelení intenzívnej starostlivosti 130 pacientov. Guimareasovi rozhodujúcim spôsobom uškodilo zistenie, že za mŕtvych bral od pohrebných ústavov peniaze.
K tomu dodajme, že bývalý francúzsky prezident Jacques Mitterand podľa všetkého vykonal dobrovoľnú eutanáziu odmietnutím akejkoľvek udržiavacej liečby. Rovnako sa zachoval aj slávny spevák Freddie Mercury. Jeho dlhoročná priateľka Mary Austinová o tom povedala: "Jedného dňa si lieky jednoducho nezobral. Hľadel smrti do očí a povedal: Prijímam, že môj život sa skončil. Zomrel s úsmevom na tvári."



Doktor Smrť


Takto nazývajú svetoznámeho amerického doktora Jacka Kevorkiana. Ten sa preslávil vynálezom aparatúry, ktorá pomohla už 130-tim smrteľne chorým na druhý svet. Je zariadená tak, aby pacient potiahnutím páčky (a po jasnom vyslovení žiadosti o tzv. "asistované suicídium") rozhodol sám o svojom osude. Kevorkian niektoré tieto "akty milosrdenstva" navyše nahral na video a jeden poskytol pre televízne vysielanie. Na to aj doplatil, pretože kým v predošlých súdnych obvineniach argumentoval tým, že sám aktívne nespôsobil pacientom smrť, ale tí konali z vlastnej vôle, v prípade Thmasa Youka sám zaviedol injekciu so smrtiacou látkou, pretože Youk to nevládal urobiť. Tak sa Kevorkian nielen provokoval v tejto otázke, ale aj porušil zákaz vykonávania medicínskej praxe, ktorý mu bol udelený osem rokov predtým, a tak sa nakoniec dostal za mreže.
Kvôli Kevorkianovej mánii po vyvolávaní zvýšenej pozornosti spoločnosti sa málo vie o tom, že už pred ním boli a sú lekári, ktorí takisto ako on konajú na žiadosť svojich trpiacich pacientov. Vo Veľkej Británii to bol v roku 1950 doktor Sanders, ktorý uľahčil smrť manželke svojho priateľa a neskôr aj vlastnej matke. Roku 1984 nemecký profesor Hackethal v televíznom prenose najskôr urobil rozhovor so starou, nevyliečiteľne chorou Hermou Eckertovou a potom na jej žiadosť podal chorej pred zrakmi televíznych divákov smrtiacu injekciu. Mníchovský súd v jeho prípade upustil od trestného stíhania. V marci 1987 holandský profesor Amdiraal podal smrtiace injekcie údajne až jedenástim chorým na AIDS v terminálnom štádiu. Ide o vedúcu osobnosťou kampane za schválenie takéhoto postupu práve v prípade konečného štádia AIDS ako v súčasnosti neliečiteľnej choroby.
Za zmienku stoja dva nedávne prípady britských lekárov. David Moor z Newcastlu sa sám udal na polícii potom, čo nadmernou dávkou morfia pomohol na druhý svet 85-ročnému pacientovi s rakovinou čriev, infarktom a porážkou. Pred súdom vyhlásil, že takto pomohol približne trom stovkám svojich pacientov. Súd ho oslobodil. Podobným priznaním na seba upozornil aj bývalý riaditeľ OSN pre medicínu Dr. Michael Irwin, ktorý ešte počas svojej lekárskej praxe v Británii podal vysoké dávky uspávacích prostriedkov, či morfia približne päťdesiatim nevyliečiteľne chorým. Obaja chceli svojim priznaním vyvolať všeobecnú diskusiu o tejto citlivej otázke.