Gustáv Murín

Coelho sa mýli

OMYLY PÁNA COELHA

  Tvrdí sa, že presne vypátrať vznik konkrétneho vtipu je nemožné. Ja som tu už písal o tzv. „černobyľskej lži“ a zhodou okolností som práve v týchto dňoch pristihol pána Paula Coelha ako na strane 180 svojej inak ambicióznej knižky „Čarodejnica z Portobella“ rozoberá práve Černobyľ. Tá téma nijako nesúvisí s obsahom a cieľom knihy, dokonca ani s dejom a tak to môžeme chápať ako očarenie autora nad ohromujúcim rozsahom tragédie. Pritom správne uvádza len jej 30 oficiálnych obetí. A tam aj realita končí a pokračuje toto: „Tridsiati mŕtvi sa, podľa odborníka Johna Gofmansa, zmenili na 485 000 smrteľných prípadov rakoviny a rovnaký počet prípadov rakoviny, ktoré neskončili smrťou.“ Už len táto veta by stála za štúdiu o tom ako vznikajú pod zámienkou odbornosti čisté mýty. Ako ten „Gofmans“ na také presné číslo prišiel? Najmä ak sa nevolá Gofmans (meno je asi Coelhom zle opísané z Internetu, kde sa píše o „Gofman´s“, teda Gofmanových, kontroverzných prácach), ale jeho skutočné meno je Gofman. Ten spolu s Arthurom Tamplinom použil toto číslo, ale v celkom inej súvislosti! To keď v 60-tych rokoch Ernest Sternglass vyhlásil, že jadrové skúšky spôsobili v predošlom desaťročí úmrtnosť 400 000 NE-narodených detí v USA. Gofman s Tamplinom to napadli, aby prišli s cifrou tisícnásobne menšou. Ale o niekoľko rokov už Gofman tvrdil, že Sternglass mal možno pravdu. No totálny guláš, ktorý hlavne s Černobyľom nesúvisí. Ale fantázia autora Coelhovej kapacity už je naštartovaná a tak sa dozvedáme, že černobyľské „nešťastie priamo zasiahlo deväť miliónov ľudí na celom svete, vrátane troch až štyroch miliónov detí“. Ten kto je schopný v takomto prípade hádzať s miliónmi hore-dole, nemôže byť braný vážne. Vrcholom ale je, keď Coelho cituje „bieloruské ministerstvo zdravotníctva“, že počet rakoviny štítnej žľazy sa „v období medzi rokmi 2005 a 2010 výrazne zvýši, a to v dôsledku rádioaktivity, ktorá ešte stále pôsobí“!!! Takúto predvídavosť nemal ani Jára Cimrman.  A hlavne – je to totálna hlúposť. Stovky štúdií v Hirošime museli opakovane priznať, že u tých, čo prežili výbuch prvých atómových bômb v dejinách ľudstva, sa behom nasledujúceho polstoročia prejavil pozoruhodne NÍZKY výskyt všetkých druhov rakoviny vrátane leukémie. V Černobyle to dopadlo podobne, žiadne masové ochorenia sa nekonali.

  Románopiscovi Coelhovi to ale ešte nestačí: „...okrem deviatich miliónov ľudí priamo vystavených žiareniu, ďalších 65 miliónov bolo zasiahnutých prostredníctvom konzumácie kontaminovaných potravín po celom svete.“ Odhadnúť, že presne niečím postihnutých je 65 a nie 56 miliónov ľudí dokáže len veštec alebo úplný hochštapler. A to Coelho ani netuší, že potraviny sa bežne rádioaktivitou sterilizujú!

  O vierohodnosti celej tejto state uznávaného svetového autora, snáď stačí na záver odcitovať, že vraj v pustej ukrajinskej stepi a bieloruských močiaroch po Černobyle „dve tisícky miest a dedín jednoducho zmizli z mapy“. To nebol problém, keď tam nikdy neboli.

  Keď som na túto klauniádu s černobyľskou tragédiou upozornil na svojom blogu na SME, v diskusii odznela námietka, že veď takýto autor si môže vymyslieť, čo len chce. Problém ale je, že takéhoto autora číta (a aj mu uverí) ďaleko viac ľudí, než je tých, ktorí sa dostanú k odbornej literatúre a aj z nej dokážu relevantné údaje abstrahovať. A zvlášť u tejto knihy, kde nie je ani náznak vtipu, či len nadhľadu môžeme oprávnene predpokladať, že autor túto znôšku nezmyslov skompiloval úplne vážne a verí jej. A práve takto sa drží zubami-nechtami „černobyľská lož“ ako strašidlo o akom sa podľa Greenpeace nepatrí pochybovať. Lebo veda nie je jediná zvestovaná pravda, ale skôr permanentná pochybnosť. Kým pochybujeme o takýchto „pravdách“ ešte máme nádej dobrať sa skutočného stavu vecí.