Gustáv Murín

NÁVRAT DO BUDÚCNOSTI

Ukážka z knihy 8

Sparný deň a v ňom takmer pustou ulicou kráča človek, ktorý musí poraziť toho druhého v sebe, čo ním nedôstojne sáče a skúša mu dávať podnožky. Vrchný si navyše uvedomoval uprené pohľady z električkovej zastávky. Tak sa vystrel a mútny zrak zaboril k jedinému bodu, ktorým bol stĺp elektrického osvetlenia pri zastávke. Hypnotizoval ten bod a urputne sa k nemu prebojovával na neistých nohách. Treba uznať, že sa mu to ako - tak darilo a tak neznámi diváci už pomaly rezignovali na nečakanú zábavu, keď sa domotal až na dva kroky k stĺpu. Lenže vrchný chcel predviesť, že má celú zemeguľu naozaj pod kontrolou, zastal, obzrel si obecenstvo na zastávke a potom vystrel pravú ruku až do výšky ramena, aby sa o stĺp ležérne oprel. Bol to pohľad pre bohov. Vrchný sa už víťazoslávne usmieval, keď jeho ruka nečakane minula stĺp. Celá tá veľká a na pohľad dôstojná postava stratila konečne rovnováhu a snáď ešte efektnejšie než Charlie Chaplin pomaly, pomaličky, prepadávala šikmo za rukou, popri stĺpe, tvrdá ako lata a navyše stuhnutá prekvapením z nečakanej zrady bez šance na záchranu, neodvratne, na plocho a tvrdo k zemi. Najúžasnejšie na tom boli jeho oči, tá neuveriteľná premena v nich od víťazného jasu k bezmocnému úžasu. Vrchný sa vystrel, ako keď rachne bokom eifelovka, do toho, aby tej hanby nebolo málo, prišla električka a hneď malo sídlisko celý týždeň o čom rozprávať. A treba uznať, že takú grotesku ani v dnešnej telke neuvidíte...

 

NÁŠHRDINA s prekvapením zisťuje, že svojim rodákom takmer nerozumie. Keď je niekto odstrihnutý od rodného jazyka celé desaťročia a nekomunikuje v ňom denne, dostaví sa zvláštny efekt. Jeho reč sa spomalí a slovná zásoba zakonzervuje. Nikdy na ňu ale nezabudol, lebo sa v ňom pozoruhodným spôsobom stále pripomínala. Samotného ho prekvapovalo, že aj keď sa naučil plynulo americkú angličtinu, čosi v ňom sa vzoprelo proti dokonalému americkému prízvuku. Prisudzoval to čiastočne lenivosti a hlavne tomu, že mu občas nejaká americká vnadná deva pošepla do ucha, aký je ten jeho privandrovalecký prízvuk sexi. Ale ešte zaujímavejšie bolo, ako v ňom rodný jazyk bojoval o svoje miesto pod slnkom a tak sa mu aj po rokoch stávalo, že mu do práve vyslovovanej anglickej vety akoby mimochodom odrazu skočilo slovenské slovíčko. Bol taký hrdý, že si ich všetky zapamätal! A teraz s prekvapením zisťuje, že na jeho rodnom sídlisku sa už tak nehovorí, nerozumejú tým láskavým slovíčkam jeho budúcnovského detstva.

  Veď vtedy sa zdravilo servus, alebo sevas. Nesympatický chlapík bol čuromedán, degeš alebo neschopas a nadháňač žien zasa pučoplašník. Utešovali sa sloganmi „neboj, dobre to dopadne, len si to nesmieš škrabať“, pochybovali povzdychom, že to stojí za „babkinu vrtuľu“ a rezignovali vyhlásením „kašlem na to ako na placatý kameň“. Sťažovali sa „robím od vidím do nevidím“ a povzbudzovali slovami „nemaj boja“. Počasie bolo počko, maličkosť zasa malina a riziko volali rizoto. Ešte vedeli, čo to bola krachelka. Keď ich chytila hladóza, išli domov chalovať. Oslovovali sa chaloši a správny chaloš bol jednoducho betálny. Poznalo sa to podľa toho, že betálny chaloš slová vylepšoval na akurvátne, či určitočne, cítil sa občas vyflusnutý, lebo sa zavzdušnil a občas mal taký vodojem, že všetko je to mimóza. Vtedy ho chytil rapel, robil brajgel a ostatní mu hovorili, že mu švitorí. Keď zarobil, tak dal lováše do buksy a šiel sa napiť, lebo to je na živote to ligové alebo len tak labzoval po sídlisku. Občas chytil v krčme na bendžo, no ale vedel dať aj poriadne zaucho rovno medzi oči a v ideálnom prípade súperovi takú uvalašil, že ten mal z huby len trhací kalendár. Navrch mu ešte namiesto kung-fu jednu kung-fukol. A toto všetko boli hefty, hlášky a hlody, ktorými intenzívne žili celú mladosť.

  No ale hovorte to niekomu, kto dnes rapoce rýchlejšie ako guľomet, hltá koncovky a tak ledva zachytíte, že musí byť už do hoďky na žúrke? Kam ten svet speje?

Žádné komentáře