Gustáv Murín

NÁVRAT DO BUDÚCNOSTI

Ukážka z knihy 7

Ukážka z knihy "Návrat do Budúcnosti":

  Typicky dievčenské hry bola vybíjaná, škôlka (keď sa skákalo na jednej nohe do štvorcov, namaľovaných kriedou na zemi), obrubníková (to sa hádzala lopta proti obrubníku na druhej strane chodníka,  aby sa vrátila do ruky), no a samozrejme naháňačka a schovka. Extra hrou boli „Lyžičky, vidličky a nože“ - to sa hráč v strede so zatvorenými očami krúti dokola a keď dokončí riekanku a otvorí oči, nikto nesmie byť v pohybe, ale vždy keď ich zavrie, tak sa ostatní k nemu pokúšajú dostať, čo najbližšie, aby prvý, čo dobehne, vyhral post hráča v strede. Takmer ako v živote...

  Boli aj časy, keď to po Budúcnosti neznesiteľne rachotilo. To sem vtrhol nový svetový vynález zvaný klik-klak – dve solídne gule biliardovej tvrdosti na jednej šnúrke. Jej prudkým poťahovaním hore a dolu sa gule dali do pohybu a začali o seba narážať. Praví šampióni klik-klaku dokázali so špagátom tak cvičiť, že gule o seba narážali vždy dva krát, keď sa v kruhu stretli pod hráčovou rukou a vzápätí nad ňou. A zasa je to záhada. Kde zmizli všetky tie klik-klaky, čo rachotili detstvom Nášhohrdinu? No a tiež, prečo sa už nikto nehrá štulne (potrebovali ste len päť veľkých železných matiek a trpezlivosť, keď pri nadhadzovaní jednej ste museli správne poukladať tie ostatné) či nevytvára zo zviazanej hrubej nite medzi prstami oboch rúk najpodivuhodnejšie obrazce?

 

LETNÉ ŠPORTY V BUDÚCNOSTI.  Jednoznačne najobľúbenejším letným športom chalanov v Budúcnosti bol futbal. Hral sa kdekoľvek, kedykoľvek a vo všemožných zostavách hráčov. Sídlisko Budúcnosť malo aj regulárnu hraciu plochu, ktorú pre neregulárnu absenciu trávy odjakživa volali Sahara. Čo ľudská pamäť siaha, na Sahare bolo len zopár trsov zelene okolo rohových zástavok a za bránkami. Na Sahare sa každú nedeľu hrala akási mestská súťaž, pri ktorej sa hráči dôkladne okopali, potom zbili rozhodcu a potom všetci svorne odišli do krčmy, kde mali pravé plzenské (jediné v celom hlavnom meste už od roku 1973!) a kde do večera rozobrali od futbalu až po vesmír úplne všetko.

  Pre budúcnovských chalanov to bol aj tak chrám športu, kde hrali svoju obľúbenú hru 16-11. Bol to ich vynález. Hralo sa na jednu bránku, dvaja proti dvom a vždy jedna dvojica kopala trestné strieľania z 11 a 16 metrov. Proti kopu z 11 metrov chytali vo veľkej bráne tí dvaja, čo bránili. Budúcnovskí chalani tak boli široko-ďaleko najvychýrenejší strelci trestných kopov. Akurát že túto schopnosť takmer nemali ako využiť, lebo Sahara bola pre nich obrovská a takmer nikdy ich nebolo dosť, aby dokázali postaviť proti sebe dve kompletné družstvá. Čo si pamätá, tak ten zázrak sa stal vlastne len raz a organizovali to nejakí veľkí chalani. Krpcov potrebovali do počtu a on si takmer nezahral, lebo nevedel pochopiť, prečo sa má volať „krídlo“ a kvôli tomu behať len po ľavej bočnej čiare hore a dolu, keď on chcel byť vždy tam, kde je lopta! A aj sa v jednej chvíli tvrdohlavo natlačil pred súperovu bránku. Jeden z tých veľkých jeho družstva ho tam uvidel a posunul mu jasnú gólovú prihrávku, ktorá by z neho v okamihu urobila šampióna sídliska. Lenže on nič také nečakal a kým sa spamätal, bola lopta v aute. To ho stálo miesto v „družstve“ a pre dejiny futbalu v Budúcnosti bol už navždy stratený.

  Do dejín futbalu v Budúcnosti zato vstúpil jeho kamarát Puco. Vždy bol šikovnejší a tak mu obvykle pripadla čestná úloha vešania siete na veľkú bránu. Futbalová brána mala zozadu na brvne a tyčkách kovové háčiky a Puco po nich zručne vyšliapal až na vrch, chytil sa jednou rukou brvna a druhou zaháčkovával veľkú, ťažkú sieť. Všetci rovesníci mu tú úlohu závideli, lebo sa tak osvedčil, že vešal sieť aj pred zápasmi miestnej ligy. Ale prestali mu závidieť. Raz Puco, ako obvykle, visel jednou rukou za brvno a druhou ťahal sieť dohora. Vtom sa mu pošmykla noha a on sa pri páde zachytil vlastnými vajciami o jeden z háčikov. Budúcnovskí chalani vtedy nosili obrovské červené trenírky, z ktorých im loptoš vykukol v každej nestráženej chvíli. A ten Pucov si zmyslel pozrieť, čo sa deje, akurát keď Puco letel dolu popri zvlášť vydarenom háčiku. Nášhrdina bol pri tom a dodnes počuje ten Pucov vresk. A tiež si pamätá na ten zahanbujúci zmätok, ktorý sa ho zmocnil. Jedna polovica jeho mysle volala zúfalo „Utekaj!“ a on aj utekal, ale druhá na neho rovnako zúfalo volala „Vráť sa a pomôž!“. A tak to skončilo kompromisom. Puco reval o dušu zo svojho háčika a on okolo neho obiehal zmätené kolieska, až kým niekto starší nepribehol Puca zložiť.

  Odvtedy sa  Pucovi hovorilo aj Jánošík, hoci ten pôvodný odvisol za rebro. A keďže Puco odvisol nevinne za vlastné vajcia, skôr sa ujala prezývka „Vajčák“. Iba Nášhrdina ho nikdy takto potupne nenazval. Veď tú hrôzu prežil s ním.

Žádné komentáře