Gustáv Murín

NÁVRAT DO BUDÚCNOSTI

Ukážka z knihy 3

Cit. z knihy "Návrat do Budúcnosti":

   Tibor bol vždy veľmi zručný a Nášhrdina obdivoval, čo všetko si dokázal urobiť sám. Bolo to vlastne aj také obdobie samovýroby. Komunizmus prázdnych obchodov k tomu občanov priam nútil. Preto vznikli dokonca časopisy, kde boli presné návody, ako si vlastnoručne vyrobiť nedostatkový tovar vrátane rádií a gramofónov, a tiež iné časopisy s módnymi strihmi, aby si dievčatá samé mohli na seba ušiť chýbajúcu parádu. Na rozdiel od samizdatov, ktorých bolo pomenej, samovýroba bola masovým javom. Disidentov bolo už vtedy ďaleko menej ako konzumentov. To len Nášhrdina bol taký neschopný inteleguán a perspektívny disident, že si nevedel nič vyrobiť sám a tak poprosil priateľa Tibora, aby mu podľa návodu v kutilskom časopise zhotovil celú zostavu skriniek pod gramofón, na platne a knižky. Pre komunizmus bolo zas typické, že takéto veci si síce vyrábali ľudia sami, ale väčšinou z nakradnutého materiálu v práci.  Tibor bol ešte šikovnejší, on si svoje kutilské kusy nábytku vyrábal v ich podnikovej dielničke. Všetko by teda bolo v poriadku, až na bdelých podnikových vrátnikov, cez ktorých takú kopu skriniek jednoducho nemohol vyniesť. Ale socializmus naučil ľudí nevídanej vynaliezavosti. A tak náš Tibor objavil zadný požiarny východ. Ním by šlo všetko prepašovať ľahko von, ale keďže vrátnici chodili aj na obchôdzku a bola zima, iste by našli stopy v snehu a teda aj možného vynášača. Jedinou šancou bol podvečer, kedy by Tibor končil smenu a zároveň by začalo poriadne snežiť. A tak keď v ten večer videl tie záveje snežnej nádielky, náš Tibor sa nesmierne potešil. Naložil si skrinky dômyselne na obe plecia, vykĺzol po zotmení požiarnym východom a vydal sa smerom k autobusovej zastávke.
  Autobusom a električkou by cesta z druhého konca Hlavného mesta do sídliska Budúcnosť trvala Tiborovi necelú hodinu. Lenže autobus nešiel. To nebolo za takzvaného reálneho socializmu nič zvláštne. A tak si len prehodil majstrovsky opäť všetky skrinky z pleca na plece a narastajúcimi závejmi vykročil k električkovej trati. Keď sa tam konečne prebojoval, na zastávke v takej pokročilej hodine už nikto nestál. Ale Tibor nestrácal optimizmus a pekne si pomrzol, kým zistil, že ani električky nechodia. Ani to nebolo za komunizmu nič zvláštne. Ľudia boli zvyknutí chodiť pešo, veď doprava kolabovala každú chvíľu aj v peknom počasí, nieto ešte pri kalamite. Veď aj preto sa hovorievalo: „Električky sú ako smrť. Nikdy nevieš, kedy nejaká príde.“
   Náš Tibor síce s povzdychom, ale predsa starostlivo znova naložil všetky skrinky na svoje zasnežené plecia a vykročil. Takto kráčal celú noc. Ak ho vtedy niekto zahliadol cez primrznuté okno bytu, musel byť presvedčený, že to je Yeti a práve sa sťahuje do Hlavného mesta. Veď poveternostné podmienky by mal ideálne. Ale počas kalamity nefungovali ani telefóny a tak sa tú správu o náhlom zjavení Snežného muža nikto nedozvedel.
  Nad ránom bol náš Tibor ešte len v polovici cesty. Našťastie tam niekde, na námestí Mieru, mal známych a tak u nich našiel na chvíľu útočisko. Pod ich starostlivou opaterou rozmrzol, trochu si oblečený v kresle zdriemol a potom znovu, napriek odrádzaniu domácich, plný optimizmu vyrazil na električkovú zastávku. Ale záchrana v podobe hromadnej dopravy neprichádzala. Tak si náš Tibor opäť naložil všetky skrinky na plecia a s pohľadom zapichnutým do závejov pred ním pomaly, ale vytrvalo kráčal po električkovej trati. Kráčal tak takmer celé doobedie, prešiel v hlbokom snehu dokopy takmer pätnásť kilometrov a keď zazvonil pri dverách dvojgarsónky, kde býval Nášhrdina s rodičmi a bratom, nebolo už možné rozpoznať, kde končí náš Tibor a kde začínajú jednotlivé skrinky. Náš Tibor s nimi vytvoril ľadový monolit, v ktorom bolo ešte ako tak rozpoznať jeho tvár, čo sa aj v takej chvíli dokázala usmievať, a samozrejme nohy, ktoré jediné museli celý čas bez prestávky šliapať.
  „Čo tu robíš?!“ zhrozil sa Nášhrdina.
  „Doniesol som ti skrinky,“ povedal náš Tibor a opatrne ich všetky nepoškodené zložil do ich malej predsiene.
  „Tak ako som sľúbil,“ dodal, unavene zamával Nášmuhrdinovi a odišiel domov. Odmietol prvú pomoc borovičkou, pohostenie aj peniaze ako odmenu. Vlastne už bol na konci dlhej chodby, kým sa Nášhrdina spamätal a pokúsil sa ho zadržať. Ale náš Tibor len mávol rukou - veď sme predsa kamoši a musíme si pomáhať. To ale zabudol dodať, že takíto kamoši sa rodia len v kalamitách. Preto tiež bol ten nešťastný komunizmus plný skvelých kamošov.
Žádné komentáře