Gustáv Murín

NÁVRAT DO BUDÚCNOSTI

Ukážka z knihy 2

Cit. z knihy "Návrat do Budúcnosti":

  SÍDLISKO BUDÚCNOSŤ bolo skvelo pripravené na atómový úder zlých kapitalistov, ale celkom bezbranné voči dobrodeniu vlastných. Tesne pred pádom komunizmu v roku 1989 vyšla v novinách nenápadná, optimistická správa, že vďaka Gorbačovovej Perestrojke stúpla spotreba toaletného papiera v tejto krajine za jediný rok až o 1000 ton! Nikto si tú správičku poriadne ani nevšimol, ale Budúcnovčania o tom vedia svoje...
  Začalo to celkom nevinne a vcelku rozumne. Kdesi ktosi (týchto ľudí takmer nikdy nevypátrame, najmä ak je ich nápad čistý prúser) zauvažoval nad otázkou, čím sa bude v nastávajúcej vojne živiť úbohé obyvateľstvo. Vcelku rozumná otázka sa stala predmetom štátnej výskumnej úlohy, ktorú riešil Výskumný ústav výživy ľudu, sídliaci v Hlavnom meste na Hlavnom námestí. Nemohli pri tom, žiaľ, využiť skúsenosti najsnaživejšieho súdruha, istého Biľaga, ktorý vo svojich pamätiach z Druhej svetovej vrelo odporúčal kombináciu kryštálového cukru a lieskových orieškov. Nebolo dosť orieškov. Neprešiel ani návrh smelého biotechnológa Krajčíriča, pôvodne antropológa, ktorý navrhol vložiť občanom do buniek kože rastlinný chlorofyl. Hladný občan by sa teda obozretne vykradol na najbližšie slnečné miesto a tam by sa kŕmil až nakŕmil len púhym opaľovaním. Táto odvážna myšlienka zapadla aj s jej vynálezcom, ale konečný geniálny nápad mal s ňou aspoň niečo spoločné. Armáda totiž už v tej dobe používala na varenie vajcia v prášku (žĺtky a bielka zvlášť, takže vojenské knedle boli až neskutočne vábne žlté) a tak by sa nejaký ten výživný prášok mohol zísť aj civilom. A sladkovodných rias plných zdravej výživy, konkrétne rodu Chlorella, boli bez úžitku plné rybníky. Tak ich v plytkých nádržiach začali pestovať, sušiť a baliť do jasnozelených tabliet. Vyzeralo to na celkom dobrý, ba geniálny nápad. Keď bude počas vojny niekto hladný, prehltne zelenú tabletu a hneď bude zdatnejší pri obrane vlasti. Príslušní odborníci vydali aj obsiahle dobrozdanie, podľa ktorého zelená tableta sušenej Chlorelly obsahuje úplne všetko, čo taký obranca vlasti potrebuje k životu. Záchrana tej lepšej časti sveta bola na svete. Len ju odskúšať.
  A kto iný by mohol byť ideálnym objektom tohto vzorového pokusu, než obyvatelia vzorového sídliska Budúcnosť? Nikto ich do toho nenútil (v tomto sa ohovárači spravodlivého komunistického zriadenia už tradične mýlia), ale aj tak sa skôr či neskôr (a skôr skôr než skôr neskôr) do tohto pokusu zapojil každý obyvateľ Budúcnosti okrem kojencov. Dôvod bol prostý – zelené tablety boli zadarmo! Nášhrdina si dobre pamätá to nadšenie svojich spoluobčanov. V režime, ktorý sľuboval raz v budúcnosti všetko zadarmo, sa obyvatelia Budúcnosti dočkali aspoň jednej veci zadarmo, navyše takej, čo sa dala hneď aj použiť. Nášhrdina až neskôr, za oceánom, zistil, že najbližšie komunizmu sa priblížili americkí kapitalisti, lebo tam za každým rohom číha reklama, čo sľubuje niečo zaručene „for free“, teda zadarmo, a tých vecí „for free“ je nepreberné množstvo. Malé zelené tabletkové „zadarmo“ teda v Budúcnosti každý vítal a experiment sa za nadšenej účasti obyvateľstva mohol začať.
  Spočiatku sa zdalo, že všetko vyjde podľa plánu, veď za komunizmu bol plán priam zákonom. Obyvatelia Budúcnosti s nadšením rozchytali balenia zelených tabletiek Chlorelly a užívali ich presne podľa návodového letáčiku v celých rodinách, spoločne aj s deťmi. Už po týždni však nastali problémy. Budúcnovčania sa prestali dostavovať na predpísané prehliadky účinku zázračnej protivojnovej tabletky. Nestíhali dobehnúť. Teda, presnejšie povedané, v behu boli takmer stále, ale so zaťatou vytrvalosťou sa snažili dobehnúť vždy len na to jediné miesto dokonalej úľavy. Ale úľava to bola vyčerpávajúca, pretože jej nebolo konca - kraja. Niektorí Budúcnovčania presedeli v tých malých miestnôstkach celé hodiny. Zo zúfalstva sa tam dali dokonca aj na čítanie straníckej tlače, čo im šťastnejší členovia rodiny podstrkovali pod dvere. Pravdupovediac, najväčší stranícky denník Pravda pôvodne používali z núdze, keď sa minul toaletný papier, a nikdy predtým ho nečítali. Teraz došlo už na najhoršie...
  V bežnom živote celkom nezaslúžene podceňujeme úlohu koncovej záklopky nášho tráviaceho traktu. Jeho spoľahlivé fungovanie považujeme za samozrejmosť. Lenže - ako to správne poznamenal jeden trpiaci Budúcnovčan - keď táto záklopka zlyhá, sme v riti. Veď si to uvážme. Aj bez nohy či ruky môžeme na verejnosti vcelku obstojne fungovať. Človek sa aj o barliach dokáže domotkať do obchodu a späť. Počas jednej z mnohých vojen v bývalej Juhoslávii istému chlapovi odstrelili pol hlavy a dokonca z toho ani len nekoktal. Ešte aj ťažkého cukrovkára dnes takmer nerozpoznáte od normálneho človeka. Mnohí zdravotne postihnutí fungujú na prvý pohľad normálne, dokonca nie sú ukrátení ani o ľúbostný život. No, ale skúste niekomu vyznať lásku s plnými gaťami? A odhodlajte sa k milovaniu, keď nestihnete bez trápneho pocitu neistoty ani len ľúbostnú predohru? Ešte aj tá rakovina vám dá šancu dôstojne dožiť, kým príde konečné štádium. Ale s Chlorellou nepoznáte dňa ani hodiny, kedy vás vyženie do potupnej samoty uvažovať nad zmyslom života. Infarkt, či mozgová mŕtvica vás aspoň zastihnú nepripraveného, ale chlorellové behy vás po čase privedú do stavu stáleho strehu, takže sa už naozaj na nič iné nedokážete sústrediť. Všetci sa tak časom zhodli, že riť je asi najdôležitejší ľudský orgán, bez ktorého je bežný život takmer nemožný.
  V tej dobe bolo často možné vidieť, ako sa tí Budúcnovčania, ktorí sa ešte odvážili na ulicu, náhle a bez zjavnej príčiny zastavujú v chôdzi. Odrazu tu teda stál podmračený Budúcnovčan v hlbokom zamyslení nad otázkou „Dobehnem ešte, alebo to už ani nemá cenu?“. Zákernosť Chlorelly je totiž v tom, že nespôsobuje žiadne medicíne známe hnačkové ochorenie a preto nebolo možné na Budúcnosť uvaliť ani karanténu. Ale zato povzbudzuje meteorizmus. Človeka postihnutého meteorizmom rozpoznáte veľmi ľahko. Veď keď je ich hneď niekoľko pokope, dá sa to chápať aj ako hromadný plynový útok. V tomto smere bolo sídlisko Budúcnosť pod permanentným plynovým útokom. Každú chvíľu to niekde rachlo. A ten smrad! Ale ani to by nebolo také zlé, keby Chlorella rešpektovala rozdiely medzi plynným a inými skupenstvami. Ale u tejto zákernej riasy si meteorizmom postihnutí občania nikdy neboli celkom istí v tom, „meteorit“ akého druhu sa to tlačí na svetlo božie. Áno, boli to kritické chvíle. Veď keď už nemôžeme veriť ani vlastnému prdu, aká istota nám na tomto svete ešte ostáva?
  V tej dobe zaznamenali v Budúcnosti aj jeden spontánny pokus o zápis do Guinessovej knihy rekordov. Netušiac možnú pohromu, rozložil sa na ihrisku Sahara ako vždy raz do roka kočovný cirkus s kolotočmi. Na počudovanie komunisti tento poklesnutý druh kapitalistickej zábavy tolerovali. A nadšení Budúcnovčania sa aj s detičkami vyhrnuli na miesto obecného veselia, aby aspoň na chvíľu zabudli na svoje trápenie. Ale neušli mu. Viete, čo je to veľký, ale naozaj veľký retiazkový kolotoč? Tí, čo si dokážu spomenúť na úctyhodnú konštrukciu, kde sú na niekoľkometrových retiazkach zavesené sedačky, ktoré vo vrcholnej fáze rotujú vysoko nad hlavami očarených divákov, musí uznať, že sa stalo niečo nepredstaviteľné. Po jednom takom kole s výskajúcimi šťastlivcami, čo si vystáli frontu na veľký retiazkový kolotoč, sa tí vykolotočovaní odpotácali k ďalším atrakciám a čakajúci nahrnuli k uvoľneným sedačkám. A vtedy v hrôze cúvli. Nemohli veriť vlastným očiam. Ako to dokázal? V takej rýchlosti, tak vysoko a rovno pred zrakmi svojich sídliskových spoluobčanov! Ako to, že si nevšimli, keď si v zúfalstve sťahoval nohavice a ešte aj trenírky a potom... Túto záhadu sa už nikdy nedozvieme, lebo v Guinessovej knihe rekordov sa tento výkon na hranici ľudských možností nikdy neobjavil. Vedenie kočovného cirkusu s kolotočmi na nejaké vyšetrovanie vinníka radšej ani nečakalo. Po rýchlo zvolanej porade usúdili, že bude lepšie všetko zbaliť, poznačenú sedačku zanechať uprostred Sahary na hanbu celému sídlisku a už nikdy sa nevracať do miest, kde žijú takíto zúfalci.
  Pôvodcu tejto sabotáže budovania lepšej, krajšej a spravodlivejšej spoločnosti pritom nebolo ťažké odhaliť – prezrádzala ho sýtozelená farba, ktorá ani prechodom útrobami úbohých Budúcnovčanov nestrácala na svojom optimistickom jase. Stále viac obyvateľov Budúcnosti tak nestíhalo dobehnúť do práce a deti masovo vynechávali školskú dochádzku. To ale nebolo také kritické, pretože výroba aj vzdelanie mohli počkať. Skutočne kritická chvíľa nastala až vtedy, keď už v Budúcnosti nebolo možné zvolať dokonca ani schôdzu na riešenie kritickej situácie. Komunisti milovali schôdze, bola to chvíľa ich revolučného orgazmu. Ten sa postupom času menil na rutinu, ako to už v dlhodobom spolužití pôvodne plnom orgazmov býva. Komunisti tak prešli od revolučného pátosu do mrmlavej uspávajúcej repetície mantry tých istých revolučne ladených slov, ale rozkoš zvolávať schôdze si nechceli nechať ujsť. No a to bol ten problém, zákerná Chlorella zbavila občanov Budúcnosti možnosti schôdzovania. Aj tých málo, čo ich strach pred komunistickým kádrovaním donútil prísť, neobsedelo ani do skončenia prvého referátu a diskusie sa menili na úplnú katastrofu. Diskutéri sa zastavovali uprostred vety, zúfalo sa zahľadeli do plafónu, akoby hľadali to správne slovo, ale po chvíli bolo jasné, že to jediné správne je útek na najbližšiu toaletu. A tak vety ako „Naše spravodlivé socialistické zriadenie je...“ alebo „A preto musí naša revolučná strana...“ ostali mučivo nedokončené a tí, kto ich vyslovili, sa po potupnom návrate z tej tichej miestnosti už nevedeli rozpomenúť, čo tým vlastne mysleli. Ale čo horšie, z takej schôdze nebolo možné urobiť dokonca ani záväzné uznesenie, pretože nebolo dosť prítomných, aby ho odhlasovali. A to komunisti už naozaj nemohli dopustiť. Tých zopár statočných z nich, ktorí sa ešte aj v takej kritickej chvíli hlásili k rodnej strane a pokúšali sa zachrániť situáciu, udržiavali spojenie zvlášť na to prispôsobenými telefónnymi linkami. Privolaná armáda ich naťahala až do tých miestností, kde smutne sedeli (lebo Chlorella nerozlišovala medzi oddaným komunistom a zbabelým nestraníkom) a dumali nad tým, ako ďalej. Až jeden súdruh na to predsa len prišiel. Po použití straníckeho denníka Pravda (pravda, tajne a bez svedkov) zavolal zo svojho potupného stanovišťa ostatným súdruhom, ktorí tiež netrpezlivo posedávali v izolácii svojich komôrok úľavy a vysvetlil im odvážny plán. Výnimočná situácia si vyžaduje výnimočné riešenie. A tak sa aj stalo.
  Už o pár dní Budúcnovčania zo svojich okien s údivom sledovali, ako armáda buduje na kúpalisku Pľuvátko celý rad poľných latrín v prísne a presne vymeranom obdĺžniku okolo bazénu. Kúpalisko Pľuvátko sa ukázalo byť ako ideálne miesto, keďže tu už prezieravo rad toaliet existoval. Na ďalší deň videli udivení Budúcnovčania, ako sa na signál sirény, ktorá mala pôvodne ohlasovať atómový poplach, ženú prískokmi ešte ako tak na nohách stojaci stranícki funkcionári do svojich presne označených búdok. Pravda, niektorí nedobehli, ale to boli odpadlíci. Ich šťastnejší súdruhovia ale hlavne revolučným bojom skutočne zocelení súdruhovia prekonali aj tieto chvíle slabosti a zasadli na Pľuvátku do tých správnych búdok. V tej chvíli sa ozval amplión z tej, kde sedel predsedajúci. Aj čosi začal, potom sa zasa na mučivo dlhú chvíľu odmlčal, ale keď aj táto chvíľa zaváhania prešla, prehovoril pevným hlasom:
  „Súdruhovia, hlasujme...“
  V tej chvíli sa z každej obsadenej búdky vystrčila ruka (pravda, niektorí hlasovali ľavou rukou, lebo pravou si pridržiavali nohavice), predsedajúci vykukol z pootvorených dverí a s úľavou konštatoval:
  „Jednohlasne!“
  Jednohlasné hlasovanie bolo za komunizmu samozrejmé, ale v takejto vypätej chvíli to bol predsa len zázrak odolnosti ducha nad biedou tela, a niektorým starším súdruhom sa pri tom tisli slzy do očí. Neprajníci neskôr tvrdili, že to bolo pod celkom iným tlakom, ale to už nechajme na historikov revolučného hnutia. Podstatné je, že sa tak obyvatelia Budúcnosti jednohlasne zbavili dobrovoľne - povinnej účasti na pokuse o ich správnu výživu v prípade vojny a mohli sa pokúsiť už bez zákernej Chlorelly v najbližších týždňoch vylízať z nečakaných vojnových rán. Trvalo to ešte nejaký čas, ale nakoniec sa každý postavil na nohy, vojaci mohli zrušiť búdkové mestečko na Pľuvátku a Budúcnosť žila opäť nádejou na lepšie časy. Samozrejme, že stranícka tlač neskôr priniesla obsiahle vysvetlenie. Vina sa dávala kontaminácii zázračných tabliet nedbalosťou vo výrobnej linke. Vinníci boli odhalení, priznali sa a za trest museli dojesť celú zásobu závadných tabliet zelenej Chlorelly. Ale to už nikto s obyvateľov Budúcnosti nevnímal. Stranícka tlač sa opäť nečítala, len rovno používala. Ešte dlhé roky však starší obyvatelia rozprávali dospievajúcim deťom hrôzostrašné príbehy o tom, čo ich všetkých čaká v prípade vypuknutia atómovej vojny a nevítanej záchrany zelenými tabletami. Niektorí tvrdili, že dokonca ani samotný atómový úder nemôže mať také devastujúce účinky ako Chlorella, ale toto porovnanie ostalo v rovine teórie, lebo atómový úder na Budúcnosť nikdy nedopadol. Zato Chlorella áno...
Žádné komentáře