Gustáv Murín

NÁVRAT DO BUDÚCNOSTI

Ukážka z knihy


Ukážka z knihy:

 

návrat do budúcnosti

Sídlisko nášho detstva. Čítajte a snívajte!

 

 

  Tak sa vracia. Po dvadsiatich rokoch. Je to on – Nášhrdina. Brána do obytného domu je už celá zo železa, to tu kedysi nebolo, v hornej polovici stačilo drôtené sklo v kovovom ráme. Poštové schránky z plechu sú obité a počmárané ako vždy. Teraz ho čakajú tri poschodia po schodoch popri hasičských hadiciach zrolovaných v skrinkách s vybitým sklom. Na tie schody sa sťažovala matka posledné roky svojho života. Kvôli nim už takmer nevychádzala z bytu a nákupy pre ňu robila omnoho vitálnejšia susedka. Ani jej ešte nestihol poďakovať. Starosti s pohrebom ho zamestnali dokonale.

  Schody oddeľuje od chodby s bytmi masívna mreža, tiež novota. Až po nich nasleduje tmavá chodba s radom bytových dverí ako na internáte. Ako malý chalan sa v tom šere orientoval podľa rohože a dvoch vypínačov (zvonček a svetlo) vedľa ich dverí. Aj dnes mu pomôžu nájsť tie správne dvere. Nábytok ostal v byte rovnaký ako keď pred takmer štvrťstoročím odišiel. Len televízor je relatívne nový. Aj chladnička a mikrovlnka. Ale šporák je veterán. Stačí letmý pohľad, aby bolo jasné, že všetko je na svojom mieste. Hľadanie vkladných knižiek (matka o nich písala, ale ten list niekde zapotrošil) nechá na neskôr. Teraz smeruje do tej jedinej miestnosti úľavy. Je to nemenný rituál hľadania bezpečného miesta na tejto planéte. Všade inde, aj v tých najluxusnejších hoteloch a rezidenciách, si dáva pozor na čo si v takej miestnosti sadá a vždy má po ruke špeciálny papierový kryt, aby sa ho žiadny cudzí bacil nechytil. Toto je ale jediné miesto, kde nekoná protiopatrenia. Je tu v pohode. Teda len chvíľku. Náhle sa ozve niečo povedomé. Je to nezreteľná, ale naliehavá správa. Preniká cez steny a nič ju nezastaví. Započúva sa a – no áno! Susedia. Tieto byty sa už od chvíle keď ich čerstvo postavili vyznačujú zvláštnou sociálnou komunikáciou. Cez sociálne zariadenia je počuť susedov nad a aj pod vami. Jeden jeho stredoškolácky kamarát tvrdil, že si takto, cez záchodovú misu, dohováral rande s kamarátkou z bytu o poschodie nižšie. V takomto dome nemôžete byť nikdy naozaj sami. Ale to, čo teraz preráža až sem, do toho najsúkromnejšieho súkromia je rovnako privátne ako verejné. Susedia sa hádajú. Vždy sa hádali. Od detstva pozná ten jej jačavý hlas občas prerušovaný jeho hrozivým huhňaním. Započúva sa. Áno, nemýli sa. Hádajú sa tak ako sa hádali odjakživa, odkedy si pamätá. Zaťato, vášnivo, vytrvalo. Je to jasné. Konečne je doma.

 

  Sídlisko s názvom Budúcnosť vzniklo v dobách, kedy táto časť ľudstva bola schopná nazvať noviny, ktoré málokedy písali pravdu, menom Pravda a jedno kino sa volalo Partizán a iné zasa Mier. Veľkými slovami sa skrátka nešetrilo. Toto sídlisko stavali ako vzorové tí, čo verili v spoločnú svetlú budúcnosť. Patril medzi nich aj otec Nášhohrdinu a v rámci kolektívneho nadšenia chodil spolu s tými, čo tu tiež chceli bývať, na brigády pomáhať stavbárom, hoci stavbárov ani nenapadlo chodiť zase pomáhať otcovi Nášhohrdinu vyriešiť zásadnú otázku, či je mitotický cyklus buniek závislý od veľkosti ich jadra. Mal to byť vzorový prístup k budovaniu jedinej spravodlivej spoločnosti, ktorý sa však práve preto akosi neujal. Aj preto je to dodnes pozoruhodný svet sám pre seba. Satelitné mestečko na okraji hlavného mesta, v ktorom je možné zožiť spokojne celý život bez toho, aby ste ho opustili. Predškolské zariadenia tu vystavali od jasličiek pre tie najmenšie dojčatá v kočíkoch (matky zatiaľ pracovali na ich šťastnej budúcnosti) vystavené cez deň na terase na slnku a vzduchu ako larvy ošetrované včelími robotnicami, až po škôlky a školy rôznych druhov. Vzorku vzorového školstva tak doplnili dve základné školy, gymnázium, stredná odborná škola a odborné učilište. Prácu ponúkali veľké polygrafické závody, výrobný podnik presnej optiky, neskôr aj kozmetická fabrika, jeden celomestský úrad (ak by niekto zatúžil po takejto kariére) a celá sieť obchodov aj služieb. Bol tu módny salón, klub mládeže a dokonca aj klub dôchodcov. Od narodenia až po smrť bolo o obyvateľa Budúcnosti postarané.

 

  NÁŠHRDINA nikdynemal dôvod zaoberať sa posmrtným životom, nebyť návratu do Budúcnosti. S touto otázkou sa teraz musel vysporiadať už na druhý deň po prílete spoza oceánu. Taký let človeka poznačí javom známym ako „jet lag“. Preletom cez viaceré časové pásma, najmä keď letíte proti smeru času, sa vám pretočia hodiny v hlave. A tak, keď je tu u nás noc, vy máte ešte deň. Zvlášť kruté je to poobede, lebo všade okolo je život a vám sa chce priam akútne spať. Takto, ešte poznačený prirýchlym striedaním kontinentov, sa Nášhrdina vybral na druhý deň po prílete do mesta. Ceste do centra vždy hovorili, že idú do mesta akoby oni a ich Budúcnosť k nemu nepatrili. Všetko prebehlo v poriadku, Nášhrdina dokonca stretol aj zopár starých známych, takže prehodili nejaké to nadšene-zvítacie slovo a áno, vypil pritom asi dva poháre vína. Vymenil si s nimi nové telefónne čísla a v pohode odkráčal na električku s konečnou zastávkou Budúcnosť. Nastúpil, sadol k oknu, pozrel von a - náhle výpadok prúdu. Teda v jeho hlave určite. Moderná biológia tvrdí, že aj keď spíme, v mozgu na mieste zvanom štvorhrbolie sú stále rozsvietené štyri pohotovostné žiarovky. Zdá sa, že v tej chvíli zlyhali aj tie, alebo určite väčšina z nich. A nastala tma tmúca a ticho ako v hrobe…

  Do tej chvíle Nášhrdina o „živote po živote“ poriadne neuvažoval. Nebolo to aktuálne, nebolo to ani perspektívne. Nič, čo by sa dalo zaradiť do týždenného plánu a na konci týždňa odškrtnúť ako vybavené. Na takéto úvahy prosto nie je dnes čas. Takže na svoj vstup na druhý svet nebol Nášhrdina psychicky pripravený. A úprimne ho zaskočilo ako rýchlo ten prestup do inej, nebeskej ligy prijal, takmer akoby to bola samozrejmosť. Len sa trochu čudoval. Tak toto je naozaj ten koniec všetkých koncov?! Veď sa len vžite do jeho pohľadu. Z úplného prázdna odrazu otvoríte oči, nad vami stojí podivuhodná ženská a hovorí vám čosi ako:

  „Toto je koniec…“

  Koniec? Koniec života?! Naozajstný koniec? Tak skoro?! A keby aj, tak takto si Nášhrdina anjela pri bráne nebeskej nepredstavoval! V zornom poli jeho ledva rozlepených očí boli v tejto chvíli tu na celom druhom svete len oni dvaja – Nášhrdina a ona. To by vlastne aj celkom sedelo, vždy veril, že do raja nás uvádzajú ženy. Veď ich zopár stretol aj tam na zemi a výlet s nimi do toho chvíľkového raja stál za to. Ale táto ženská bola akási čudná. Nepekná, úradná, neanjelská. Na toľko pochybností je jediná kontrolná otázka:

  „Ale prečo?! A prečo tak skoro?“

  Namiesto odpovede sa ten podivný tvor začal smiať, či skôr konsky hlasno a od pľúc rehotať. Vďaka tomu sa ukázalo, že má celkom neanjelsky štrbavé zuby. Keď sa dorehotala, povedala s istotou:

  „Lebo sme v Budúcnosti.“

  To bol záchytný bod. Sídlisko Budúcnosť, to pozná. A tento anjel – to bude asi v slovenskom raji. Štvrtá cenová skupina bez obsluhy. Rozhliadol sa. Mala pravdu. Električkou sa do raja ťažko dostanete. Električky majú konečnú. Tam obracajú späť, do života. A tak vystúpil…

 

(pokračovanie)

Žádné komentáře