Gustáv Murín

MAFIA.sk - Gorily v podsvetí

Ukážka z knihy - 17. november

Ukážka z knihy:

Hľadá sa obeť

  Identifikácia „živej mŕtvoly“ sa podarila vyšetrovacej Komisii po Novembri 1989 prakticky hneď, v ďalších rokoch sa objasnili aj detaily tejto úspešnej dezinformačnej akcie (na dezinformácie mala ŠtB najlepších špecialistov vtedajšieho „tábora komunizmu“) aj preto, že „mŕtvola“ sama prehovorila – volal sa Ludvík Zifčák.

 

Zifčák bol mladý príslušník ŠtB, a keďže ho disidenti nepoznali, dostal za úlohu preniknúť medzi nich. Čiastočne sa mu to podarilo, keď sa v polovici marca 1989 na súde s predstaviteľmi „Nezávislého mírového sdružení – Iniciativy za demilitarizovanou společnost“ zoznámil s manželkou Petra Uhla. Ten bol známym disidentom, ale hlavne mal kontakt na Rádio Slobodná Európa a iné dôležité západné médiá. Zifčák sa predstavil ako študent Růžička z Ostravy. Neskôr na pokyn nadriadených založil fingované „Nezávislé studentské sdružení“ a medzi pražskými študentmi rozdával letáky, ktoré nápadne pripomínali vtedy aktuálne vyhlásenie „Několik vět“. Ale jeho hviezda chvíľa prišla až 17. novembra 1989.

  Zifčák spolu s ostatnými tajnými agentmi ŠtB priviedol masu študentov pred obušky Pohotovostného pluku. Mimochodom, s jeho príslušníkmi sa veľmi dobre poznal, veď tam slúžil ako veliteľ roty. V presne stanovenom okamihu brutálneho zásahu Zifčák „padol“, pričom mu hneď priskočila „na pomoc“ ďalšia pracovníčka ŠtB Drahomíra Dražská. Zifčák mal plátennú tašku vo farbe trikolóry, ktorá sa dobre pamätala, a preto vedeli že bude mať dosť svedkov. Jedným z nich bola aj študentka Jana Matějková, ktorá nezištne zháňala pre „smrteľne zraneného študenta“ pomoc. Do tretice svoju úlohu zohrala pohotovo prítomná lekárka, tá mu dávala naoko umelé dýchanie a vyhlásila, že jeho stav je kritický. Vzápätí prišla sanitka a „mŕtvy študent“ zmizol.

  Tým sa to neskončilo. Teraz prišla hviezdna chvíľa Drahomíry Dražskej. Všetkým, kto boli ochotní počúvať, srdcervúco vykladala ako jej kamarát prišiel o život „dobitý tými sviňami“. Už mala (podobne ako Zifčák) kontakty na disidentov, a hlavne na farára Payna, ktorý mal zasa prepojenie na Uhla. Tomu nahlásila dve najdôležitejšie informácie – meno „zabitého študenta“ Martina Šmída a jeho dátum narodenia. Uhl neskôr priznal, že pod dojmom tejto správy porušil zásadu spravodajstva a túto informáciu si neoveroval. Večer ju už vysielalo Rádio Slobodná Európa.

  Komunistická televízia sa márne pokúšala fámu vyvrátiť, keď zohnali oboch existujúcich študentov Šmídov živých a zdravých (jeden z nich v tom čase v Prahe ani nebol) a predstavila ich vo večerných správach. Už bolo neskoro. Na ten moment sa pamätám veľmi presne. Symbolika vraždiaceho totalitného režimu zaúčinkovala a bolo jasné, že je neudržateľný.

  Zifčák k tomu neskôr pre médiá sám povedal: „Fáma o smrti študenta mala jediný cieľ: vyvolať v krajine nepokoje, no nie také, ktoré by viedli k zmene politického systému. Išlo nám o výmenu vedenia komunistickej strany.“ A dodal: „Dezinformácia o smrti študenta sa rozšírila, vypukli protesty. Keby to Jakešovi oponenti (v komunistickom vedení, pozn. aut.) nechceli, k ničomu by nedošlo. Vyriešilo by sa to za pár minút, stačilo pozatvárať niekoľkých vodcov.“

  Nech nás neprekvapuje, že bývalý agent ŠtB z Prahy odpovedá po slovensky. Je po rodičoch rumunský Slovák.

  Ktosi napísal, že Poliaci bojovali za porážku komunizmu posledných desať rokov, Maďari desať mesiacov, Nemci desať týždňov a Česi so Slovákmi desať dní. Veľkú zásluhu na tom má aj tá „živá mŕtvola“.

Žádné komentáře