Gustáv Murín

Homepage

Ukážka z knihy „Mikuláš Černák – boss slovom aj obrazom“

Ukážka z knihy „Mikuláš Černák – boss slovom aj obrazom“ na iTunes: https://itunes.apple.com/sk/book/mikulas-cernak-boss-slovom/id949613775?mt=11

Príliš veľké sústo
  Černákova povesť mafiánskeho bossa s neobmedzenými možnosťami sa dostala aj za hranice, a tak prišla lákavá ponuka z poľského podsvetia. Únos zbohatlíka nie je objednávka, ktorá by skúseného mafiána mala zaskočiť. Lenže tu išlo o naozaj veľkú rybu.
  Grzegorz Szymanek pracoval na svojom bohatstve od sedemnástich rokov. Už vtedy, za komunistického režimu, sa dobre zorientoval na čiernom trhu s nedostatkovým tovarom. Televízory, videá a satelity dodával na Slovensko, kde si vybudoval solídnu klientelu. Len čo zavetril nové časy, opustil ekonomickú vysokú školu a to, čo sa naučil v praxi čierneho trhu, teraz legalizoval. Svoje obchody rozšíril o kšefty s kradnutými autami, neskôr presedlal na úžerníctvo a tých, čo nestihli splácať požičanú sumu, zdieral o majetky. Vlastnil zmenáreň a nepohrdol ani štátnymi dotáciami. Nakoniec sa dal na skutočne veľkorysé colné podvody a záverečný účet jeho podvodníckej činnosti niektorí odhadujú až na štyri miliardy Sk (viac ako 130 miliónov €). To, pochopiteľne, neuniklo dvom inštitúciám, ktoré žijú z vyberania podielu na zisku. Jedna sa volá štát a jej podielom sú dane. Druhou je mafia a tej je jedno, ako to nazveme, len nech dobre sype. Pred takýmito súpermi sa musel dať na útek aj zrejme najbohatší Poliak v tých časoch.  
  Szymanek bol istým spôsobom zlodej starej školy, ktorý sa drží len svojho „remesla“. Keby, tak ako iní a inde vrátane Slovenska, svoje špinavé miliardy vrazil do politiky, mohol sa naraz zbaviť príliš zvedavých policajtov a z hrubokrkých si urobiť ochranku. Lenže on sa nechcel deliť, nemal skutočných priateľov, a tak musel utekať. A utekal zdatne. Poľskí policajti vtedy ešte len fasovali obušky primeraných demokratických rozmerov a učili sa, ako vypĺňať formuláre Interpolu, zato tí druhí nestrácali čas. Podsvetie na jeho hlavu vypísalo stotisíc dolárov odmeny. Vo februári 1996 ho skutočne vo Viedni vypátralo komando poľského podsvetia. Pred luxusným domom, kde býval, sa naňho vrhlo päť chlapov a natlačili ho do auta. Szymanek však bojoval ako lev, podarilo sa mu zablokovať automatickú prevodovku a tak spôsobiť autonehodu. Pri náraze preletel cez predné sklo, ostatní boli tiež zranení. Narýchlo privolaná policajná hliadka všetkých zatkla. Najskôr prepustili predpokladanú obeť, teda Szymaneka. Potom deportovali piatich poľských mafiánov do rodnej domoviny, kde ich vzápätí prepustili. Lov teda pokračoval.
  Odmena bola predsa tak sladká – Szymanek totiž so sebou neustále nosil počítač, kde mal zakódované údaje ako sa dostať k jeho tučným kontám v Lichtenštajnsku a aj zoznam dlžníkov, ktorým požičiaval zrejme na vysoký úrok (v jednom prípade to boli tri milióny dolárov). Dešifrovanie toho postupu však bolo na diskete, ktorú nechal u svojej manželky vo Varšave.
  Szymanek zrejme tušil, kto po ňom túži. Iniciátorom únosu mal byť tridsaťšesťročný Bogdan Wojda, bývalý Szymanekov obchodný partner, ktorého osobný strážca Grzegorz Podaľski bol jedným z neúspešných únoscov. Szymanek sa podľa výpovede manželky s Wojdom rozišiel, keď mu z bankových kont začali miznúť peniaze. V hre mali byť aj Andrzej B. a Jan B., ktorí sa v júni a auguste 1996 mali v banskobystrickom hoteli Lux stretnúť s Černákom. Na súde v Krakove však vysvitlo, že skutočným iniciátorom únosu bol Andreas Malinowski, sused rodiny Szymanekovcov v Poľsku! Zistil, že je jeho zlaté teľa na Slovensku a cez Jana Bryju sa skontaktoval s Černákom. Tí dvaja sa poznali ešte z čias socializmu a pašovania (vraj koní a striebra?). Ako spojku dostal Strzeszewského, ktorému na privítanie predviedol svoje tigre aj fitnescentrum. Oficiálne bol Černák za biznismena, čo sa pozná s Mečiarom. Malinowski ho pred súdom opísal, ako muža v obleku obklopeného chlapíkmi v športových súpravách, ktorí na neho pôsobili ako zločinci.
  Szymanek mal hneď niekoľko pasov na mená ako Lörinčík, Moravec a Ciman-Stanek (prvé dva falošné slovenské, tretí guatemalský) a vcelku bez námahy sa stratil v Taliansku, kdesi v okolí Assisi. Tam tiež strávil letnú dovolenku s rodinou a koncom augusta 1997 spolu prekročili slovenské hranice. Rodina pokračovala do Poľska a Szymanek zakotvil v Nitre. Tu mal prenajatý luxusný dom, správal sa ako solídny podnikateľ, ktorý hrá tenis a obchoduje. Napriek zatykaču Interpolu s obľubou lyžoval v Rakúsku či v Taliansku. Manželka Aleksandra za ním cestovala obvykle aspoň raz za mesiac a okrem toho si takmer denne telefonovali.
  Na Slovensku mal celkom dobré zázemie známych z predošlých kšeftov. Za jedným z nich, Zoltánom G., sa vybral do Lučenca. Tam sa podľa Plus 7 dní ubytoval u pani Sakovej. Zoltán G. bol pre policajtov známa firma – nezamestnaný, ale zato podozrivý z pašovania drog a drahých kovov. Szymanekovi vyhotovil dva slovenské pasy a keď sa s ním na druhý deň ráno lúčil, iste si dobre zapamätal, že ten odchádza na bielom Peugeote 406 kombi s talianskou poznávacou značkou GE D17616. Lebo práve toto auto zmizlo kdesi medzi Zvolenom a Žiarom nad Hronom aj s posádkou. Okrem Szymaneka vo voze bola aj jeho obľúbená čierna doga.
   Szymanek sa ozval po ôsmich dňoch. Surový vypovedal, že ho dostali do rúk omámeného a s rozbitou hlavou na parkovisku pri Lučenci. Odviezli ho do penziónu Shark v Bystrej a neskôr na Strmeňovej chate. Odtiaľ mu dovolili zavolať. Z mobilného telefónu Jána K. (teda Kána?) rodine povedal, aké výkupné od neho únoscovia chcú. Popri tom však stihol prezradiť aj približné miesto, kde ho zadržiavajú, a tiež, že medzi únoscami sú i Poliaci. So svojou manželkou Alexandrou Barbarou a aj jej rodičmi mal totiž niekoľko až polhodinových rozhovorov, pri ktorých sa mu podarilo šiframi a opisom vyzradiť aj to, že Poliaci sú na rozdiel od slovenských únoscov maskovaní a používajú trubičky na zmenu hlasu. On je spútaný vo dne v noci, cez deň k peci. O podmienkach prepustenia sa  baví len so šéfom skupiny.  V skupine únoscov odhadoval aj prítomnosť Ukrajincov. Svoju ženu neoslovoval Ola, ale Baška, čo je meno jej matky. Počas telefonátu niekto zrejme stál pri ňom, lebo on sa občas opýtal, či môže položiť ďalšiu otázku. Upresnil manželke v náznakoch, že slovenská skupina únoscov ho zadržiava na objednávku Poliakov. Poliaci za neho sľúbili 150-tisíc nemeckých mariek, ale on únoscov presvedčil, že dá až štyristotisíc mariek. Slováci potom Poliakom vysvetlia, že im Szymanek ušiel. S výkupným sa treba ponáhľať. Poliaci prišli na miesto úkrytu už dvakrát a zbili ho, čo sa Slovákom nepáčilo, lebo to vraj nebolo v dohode.
  Telefonoval aj kamarátovi Piotrovi Baczkowskému. Ten z čudných rečí rýchlo pochopil, čo sa deje. „Si unesený?“ pýtal sa. „No, áno,“ opatrne sa ozvalo na druhom konci. „Oni nás počujú?“ vyzvedal ďalej Piotr a odpoveďou mu bolo suché: „Áno.“
  Šifry pochopil neskorší obchodný partner Szymaneka Piotr Baczkowski, podľa ktorého stojí za únosom slovensko-ukrajinsko-poľská mafia.
  Szymanek poslal listom číslo mobilu, na ktorý ho bolo možné volať a šifrou informoval o mieste zadržiavania, pričom aj v telefonátoch pod rôznymi zámienkami opisoval orientačné body. Posledný telefonát – keď už boli peniaze pripravené – preberal muž s ukrajinským prízvukom. Najhoršie na tom je, že podľa týchto Szymanekových indícií (vedel, že je v okolí Podbrezovej a aj to šifrovane oznámil) ho mohla slovenská polícia ľahko oslobodiť. Veď veľmi dobre vedeli, kto bol takejto sofistikovanej akcie schopný. Lenže policajti v Nitre, ktorých o všetkom Szymanekova žena informovala, ju vraj vysmiali...
  Szymanekova manželka zašla na poľskú prokuratúru žiadať o pomoc. Jej muž, ktorý sa roky pred políciou ukrýval a bol hrdý na to, ako ju dokáže obalamutiť, odrazu potreboval jej pomoc. Jeho žena Aleksandra prišla s tvrdením, že Szymanek sa práve chystal prísť osobne prihlásiť na polícii a v Poľsku. Ale nemôže, lebo záhadne zmizol na Slovensku. Poľskí kriminalisti boli pohotovejší, než slovenskí, dokonca helikoptérou prehľadávali Horehronie a objavili aj miesto zadržiavania Szymaneka. Ale k Strmeňovej chate sa dostali už neskoro. Uneseného černákovci preventívne previezli na chatu Jozefa Rolku pri Polomke.
  Rodina nebola schopná dať dokopy hneď požadovanú sumu, ponúkli nakoniec 400 tisíc mariek a začalo sa vyjednávanie. Zdalo sa, že všetko smeruje k dohode, dokonca bol už určený čas aj miesto, kde si ktosi príde po peniaze.
  Podľa Plus 7 dní posledný krát volal unesený s manželkou, rovnako ako s Piotrom, 11. septembra poobede. Piotrovi sa zdalo, že pokyny o odovzdávaní peňazí na nasledujúci deň v Krakove už naznačovali veľkú nervozitu medzi únoscami i u Szymaneka. Lenže do Krakova žiadny emisár únoscov nedorazil a Szymanek sa odmlčal – už navždy.

 
 
Žádné komentáře