Gustáv Murín

Doplnok k čl. Zavraždenie Ernesta Valka I

  Je večer 8.11.2010, ku svojej modernej vile v Limbachu prichádza autom známy advokát Ernest Valko. Diaľkovým ovládačom si otvorí bránu a vojde do garáže. Brána sa automaticky zavrie. Vystúpi z auta a na bezpečnostnej skrinke odblokuje alarm. Vezme si kufrík, v ktorom má aj zbraň a prechádza dlhou chodbou z garáže. V malej miestnosti naľavo sa prezuje do papúč. Prejde po schodoch do ďalšej chodby smerujúcej k obytným miestnostiam. V jedálni si vyzlečie sako a odloží kravatu. Prejde do obývačky. Z kufríka vyberie pištoľ a noviny. Noviny položí na stolík, pištoľ vloží pod epedu na sedačke. Presne o 18.47 hodine telefonuje so svojou spoločníčkou z kancelárie: „Niečo mi tu museli urobiť. Strašne tu smrdí acetón, ide to z kozuba, musím vyvetrať.“ Mal na mysli zrejme robotníkov, ktorí ešte dom dorábali.

  Celá jedna stena obývačky bola presklená a viedli z nej viaceré posuvné dvere do záhrady. Valko stiahne vnútorné žalúzie a začne otvárať jedny dvere za druhými, aby urobil prievan. Zo zamyslenia ho čosi vyruší. Je to pocit, že v miestnosti ktosi je. Cúva pár krokov späť do chodby, pritom stratí jednu papuču. Odrazu sa proti nemu v tesnej blízkosti zjaví postava muža s napriahnutou zbraňou. Pohľad do očí vraha trvá príliš krátko, aby advokát stihol čokoľvek urobiť. Zaznie jediný výstrel, ktorý mieri spoľahlivo priamo na srdce. Guľka preletí telom, odrazí sa od steny vľavo, odtiaľ narazí do protiľahlej steny a skončí kdesi pri schodisku. Valko je okamžite mŕtvy. Strelec sa k nemu zohne. Ide zrejme o profesionála, neriskoval ďalší výstrel, ktorý by cez otvorené dvere do záhrady mohol niekto počuť. Chytil mŕtvolu za nohy a odtiahol hlbšie do chodby, aby ju nebolo zvonku vidieť. Od jeho vstupu do domu, smrteľného výstrelu a nenáhlivého odchodu rovnakou cestou ubehla podľa odhadu necelá minúta.

  Takto zrekonštruovala posledné okamihy života prominentného právnika reportérka Anka Lúčaiová z Plus 7 dní s pomocou skúseného bývalého kriminalistu Jozefa Šáteka, s ktorým niekoľko dní po vražde prehliadli miesto činu. Ten navyše konštatoval, že miesto bolo ako stvorené pre zločin. Právnik býval sám na odľahlom mieste na okraji lesa. Psa nemal a v záhrade stál neuzamknutý domček, kde mohol páchateľ stráviť pohodlne celé hodiny čakania. Od najbližších susedov ho delil vysoký, neprehľadný plot. Dom mal ploché strechy, na ktoré nebol problém sa dostať a pod rúškou tmy naliať do komína kozuba acetón. V ten deň slnko zapadlo o 16.24 hodine, viac ako dve hodiny predtým, než Valko vstúpil do svojho domu.

 Správa o vražde šokovala Slovensko. Najvyšší predstavitelia štátu i ostatní politici volali na poplach. Na ich výzvy mal policajný viceprezident Ján Vaľo zabezpečiť, aby vyšetrovanie bolo dôsledné a rýchle. Ako čoskoro zistíme, nebolo ani dôsledné, ani rýchle.

Nebezpečie si uvedomoval

  Tam kde ide o veľké peniaze a ich ľahkému získaniu bráni principiálny právnik, nie je núdza o krajné prostriedky nátlaku. Jednou z neľahkých káuz v advokátskej kariére Ernesta Valka boli kedysi tak široko medializované Duckého zmenky. Ducký bol niekoľkonásobným ministrom v Mečiarovej vláde a musel odísť kvôli podozreniu z kšeftov so štátnym majetkom. Mečiar sa však Duckého nezbavil, ale urobil v duchu ľudového porekadla z tohto capa štátneho záhradníka. A to na veľmi výnosnej záhrade štátom kontrolovaného podniku s názvom Slovenský plynárenský priemysel.

  Tu sa z pozície riaditeľa zviditeľnil najmä podpisom dodnes nejasného počtu zmeniek, ktoré nie sú zaevidované v účtovníctve SPP a ktorých fiktívna hodnota sa odhadovala na niekoľko miliárd korún. Práve tieto zmenky mali po odchode z funkcie stáť Duckého život, keď ho v roku 1999 neznámy páchateľ zavraždil vo vchode do paneláka, v ktorom býval. V podstate by to naznačovalo klasický záver kariéry akokoľvek vysokopostaveného ale stále len „bieleho koňa“, teda niekoho, kto robí kšefty za iných a neuvedomuje si, že riskuje život. Vždy sa totiž na tieto kšefty nakoniec príde a vtedy je aj prvý na odstrel. Duckého umlčali, aby objednávateľov tohto monštrózneho kšeftu na úkor nás všetkých nevyzradil.

  Táto séria súdnych sporov mala aj dramatické okamihy, keď napríklad koncom novembra 2002 zasiahli českí policajti pri preberaní zmeniek českej firmy Sigma Group v hodnote 6,8 miliardy korún. Stalo sa tak za Valkovej prítomnosti v advokátskej kancelárii v Brne.

  V roku 2003 pre zmenu slovenská prokuratúra bezvýsledne preverovala 25-miliónovú (833­tisíc eur) províziu, ktorú mal Valko získať za zastupovanie SPP v kauze Duckého zmeniek. Valko sa očistil a naopak na dôkaz dôvery v jeho služby sa stal päť dní pred smrťou zástupcom štátu v dozornej rade podniku Slovenský plynárenský priemysel.

  Počas zastupovania SPP v kauze Duckého zmeniek si tiež Valko jediný krát najal ochranku. Prinieslo mu to však len problémy navyše...

Tipuje sa motív - Tipos

  Článok v denníku Nový Čas sa v titulku pýtal, či Valka zavraždili pre Duckého zmenky. Týždenník Plus 7 dní naznačil, že v takom prípade by „vrah vystupoval aj ako spojka, ktorá sa v mene istých podnikateľských kruhov pred časom pokúšala kontaktovať s prominentným právnikom.“ Ide o podnikateľov z Čiech, ktorí by radi pochybné zmenky premenili na zlato. Valko na súde dosiahol, aby štát nemusel vyplatiť približne 7,5 mld. korún, čiže takmer štvrť miliardy eur za 21 zmeniek, ktoré podpísal Mečiarov šéf SPP Ján Ducký. V hre sú však stále ďalšie štyri zmenky za desiatky miliónov eur. A podsvetie vraždilo už aj za menšie sumy...

  Výšku podvodne lákanej sumy i absurditu požiadaviek podozrivých firiem a podnikateľov zo zahraničia v porovnaní s Duckého zmenkami dosahuje už len kauza Tipos, kde štát pred Ústavným súdom opäť zastupoval Valko. Ten namietal zákonnosť sudcu, pretože predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin svojvoľne vymenil troch sudcov päťčlenného senátu, ktorý o spore rozhodoval. A Ústavný súd dal Valkovi za pravdu. Harabinovi za to hrozilo odvolanie z funkcie sudcu a trestné oznámenie.

  V hre je však stále 66 miliónov eur nás všetkých. Medzi týmito našimi peniazmi a tými ktorí si na ne robia už roky zuby stál v podstate osamotený Ernest Valko. To, že čelil aj neoficiálnemu tlaku potvrdil jeho dlhoročný známy a bezpečnostný expert Milan Žitný. Podľa SME povedal: „Mal vážne obavy, pokiaľ ide o Tipos... Hovoril, že chcú percentíčka, ale nepovedal kto ani čo.“ 

(koniec ukážky z knihy "Gorily v podsvetí - Mafia.sk")