Gustáv Murín

Doplnky k článkom na blogoch

Doplnok k čl. Vtáčkari

 
Ľudské práva zvieratám?
 
  
  Niekto sa nad týmto nadpisom možno neveriaco pousmeje. Ale nemýľme sa. A čítajme pozorne, tento smútočný inzerát vyšiel v lokálnom mesačníku v lete 2008:
  „Dňa 5.6. uplynul smutný rok, čo nás opustil Cyril von Schwarze Tahl. Venujte mu veselú spomienku...“
  Pre upresnenie, Cyril nebol šľachtic, ktorému vrátili po roku 1989 titul, ale pes. A „jeho rodina“ ten „veselý“ inzerát myslela iste vážne.
   S ohľadom na to k akej dramatickej zmene postavenia domácich zvierat došlo za posledné desaťročia vo vyspelých krajinách, vrátane Slovenska, je preto otázka v nadpise tejto úvahy oprávnená. Skutočné orgie absurdností už spustili povestní americkí právnici, ktorí by sa  na módnej vlne ochrany zvierat tiež radi zviezli a hlavne pekne zarobili. Musia sa oháňať, Američania tvoria len päť percent pozemšťanov, ale sedemdesiat percent všetkých právnikov sveta sú tiež Američania. A práve kvôli tej tlačenici vznikajú advokátske kancelárie s takouto špecializáciou, odhodlané angažovať sa napríklad v komplikovaných sporoch s federálnymi úradmi pri určovaní štandardu, ako zachádzať s slonmi v cirkuse. Vznikol dokonca odborný časopis Animal Law, založený Stephenom W. Wiseom, ktorý zastupoval pred súdom delfína. V roku 2004 vplyvná organizácia American Bar Association vytvorila výbor zaoberajúci sa problematikou práv zvierat, ktorým tak dodala ďalší punc legitimity. Pole je to široké. V 27 štátoch USA sa totiž priestupky proti zvieratám povýšili na zločin, za ktorý hrozí páchateľom pokuta až 100 tisíc dolárov. Podľa reportáže Ota Ulča v Lidových novinách už prebehli ,,pojednávania vo veci krutosti voči korytnačkám. Na súde svedčil veterinár v úlohe znalca a oprávnenosť žaloby potvrdzoval zrýchleným tepom a dýchaním dotyčného tvora“. K precedensu došlo tiež v súdnom spore ohľadne šimpanza menom Barney, hoci ten musel byť medzičasom utratený. Utiekol totiž z klietky a ohrozoval návštevníkov zoologickej záhrady. Pôvodnú žalobu s ohľadom na Federal Animal Welfare Act podal istý návštevník, ktorému prišlo dotyčnej opice ľúto, pretože bola v klietke sama bez druha či družky, čím údajne trpela…
   Justiční zoofilovia predpovedajú, že v dohľadnej dobe dôjde k úspešnému povýšeniu zvierat na plnoprávnych účastníkov súdnych sporov. Tri roky sa vliekol súdny spor na Panenských ostrovoch, kde advokát presadzoval právo svojho mandanta, ktorým bol had! Ako si ten had toho advokáta vybral ostáva záhadou a tiež jeho vyjadrenia pred súdom museli byť veľmi originálne.
   The New York Times informovali 3. 9. 2006 o štvorročnej súdnej bitve dvoch nájomníkov, ktorí si z newyorského Centrálneho parku priniesli do bytu tri zranené holuby. Tie vypiplali, čím sa stali súčasťou domácnosti, ale nový vlastník domu sa ich chcel zbaviť. Obhajkyňa Maddy Tarnofsky však nakoniec zvíťazila.
   Vďaka anglickému Wild Mammals Protection Act na ochranu divožijúcich cicavcov bol lovec Alex Smeddon obžalovaný z toho, že počas lovu na líšku doháňal korisť koňom tak, že jej spôsobil „nežiadúce utrpenie“. Ale v Anglicku existuje aj Dangerous Dog Act (Zákon o nebezpečných psoch), vďaka ktorému môžu byť súdení nielen krutí majitelia psov, ale na druhej strane aj samotné psy! Trojročný kríženec boxera a kólie menom Woofie sa tak kvôli hlasitému štekaniu dostal až pred Apelačný súd v Edinburghu. Normálny súd ho totiž odsúdil na utratenie. Sťažnosť podal 33-ročný poštár, ktorému Woofieho štekanie liezlo na nervy. Týmto prípadom sa však nezaoberali len ctihodní sudcovia, ale aj nectihodná Brigitte Bardotová ako obrankyňa „odsúdeného“.
   A to ešte nie je všetko. Americký profesor G.L. Francione vyvolal súdny spor v mene goríl, pre ktoré žiada, aby boli považované za osoby s ústavne zaručenými právami. Znelo by to smiešne a v praxi aj neužitočne, pretože takíto klienti neplatia a ani si ziskuchtivého právnika nemajú ako najať. Ale celkom inak sa javí tento problém vo chvíli, keď sa vyššieuvedené paragrafy použijú napríklad proti veterinárom za údajné zanedbanie, či dokonca chybné liečenie „pacienta“. Súdny proces by mohol zničiť veterinárovu prax a preto mnohí iste radi v tichosti zaplatia prehorlivým advokátom, ktorým predsa tak veľmi záleží na úbohých zvieratkách.
   Príkladov takéhoto vydierania je dosť. Časopis Time (3.12.2004) opísal žalobu majiteľa psa, ktorý mu po krátkom pobyte na veterinárskej klinike dodýchal. Súd v Kalifornii ohodnotil cenu zosnulého miláčika obnosom desať dolárov a porota priznala náhradu škody vo výške 39 000 dolárov.  Proces sa vlečie roky a ešte nie je na konci, hoci súdne výlohy už presiahli 300 000 dolárov.
   Žalobcom sa už v mnohých prípadoch podarilo anulovať prekážku púhej trhovej hodnoty zvieraťa. A pri takzvanej citovej ujme už ide o iné sumy. V máji 2006 porota v štáte Oregon postihla previnilca zaplatiť 56 400 dolárov za úmyselné zrazenie psa. V auguste 2006 v susednom štáte Washington odvolací súd rozhodol v prospech bývalej majiteľky kocúra Maxa, mučeného a utrateného tromi násilníkmi, s ohľadom na jej emocionálnu stratu.   
   Už 25 štátov USA schválilo zákony, oprávňujúce zriaďovanie tzv. trust (opatrovníctva)  k doživotnému materiálnemu zabezpečeniu domáceho miláčika. Advokátka Frances Carlisle sa na Manhattane špecializuje na takúto agendu v prospech psov, mačiek, vtákov a dokonca aj korytnačiek, povestných ich rekordnou životnosťou. Jeden z jej klientov už zložil životnú poistku vo výške 300 000 USD v prospech svojich psov, kým iný im odkázal svoj dom v štáte New York. Rovnako ako v bežných dedických záležitostiach, opomenuté príbuzenstvo sa vzpiera a dochádza k dlhodobým dramatickým sporom a hlavne výdajom na radosť inkasujúcich advokátskych supov.
   Začiatkom roku 2002 sa Nemecko stalo prvým štátom, kde majú zvieratá ústavou zaručené právo na ochranu dôstojnosti. Švajčiarsko pozmenilo právnu klasifikáciu zvierat z „vecí“ na „bytosti“. Veľká Británia, Austrália, Nemecko i Holandsko prijali zákon, ktorý vraví, že zvieratá majú svoju vnútornú hodnotu, sú to cítiaci tvorovia, ktorí si zaslúžia morálnu starostlivosť zo strany ľudí.
 

Právnické alter-ego

   Príroda takéto právne eskamotáže samozrejme nepozná. To len my zvieratám prisudzujeme dodatočne (nám a nášmu chápaniu prispôsobené) ľudské aspekty správania. Je to falošná, umelá, účelovo vytvorená personifikácia nemých tvorov. Je nespochybniteľné, že najmä pre starých a osamelých ľudí majú domáce zvieratá obrovský význam ako psychická podpora. Ale nekritickými milovníkmi zvierat sú často aj ľudia, ktorí majú problémy v komunikácii s inými ľuďmi. Zvieratá im neodporujú, neberú im ich fixné idey, nekonfrontujú ich názory s realitou. A práve takíto sfanatizovaní jedinci sa spätne rozhodujú ovplyvňovať realitu nás všetkých podľa svojho zjednodušeného videnia sveta. Niektorí sa môžu zdať ako posadnutí svätým poslaním a teda neškodní, ale tak ako to poznáme z komunizmu, aj tie najlepšie úmysly sa v mašinérii vysokoštrukturovanej spoločnosti menia na pravý opak. Zviera sa môže stať nástrojom pomsty a láskavý zákon prostriedkom pre jej vykonanie.
   Cez takéto zákony sme opäť bližšie k túžbe Veľkého brata mať nás tiež pod neustálou kontrolou. A už nacisti vedeli, že sebeabsurdnejšie zákony, pokiaľ sa presadzujú štátnou autoritou, skôr či neskôr nájdu realizáciu vďaka iniciatíve určitých ľudí. Môžeme si uviesť súčasný príklad. Istý môj priateľ, výtvarník, sa ujal takmer bezdomoveckého básnika s vierou, že mu tým dáva novú šancu do života. Lenže básnik bol alkoholik a ich súžitie čoskoro dospelo do kritického bodu – buď prestane piť alebo bude musieť odísť z výtvarníkovho domu. Básnik zvolil to druhé, ale v nestráženej chvíli so sebou zobral aj priateľovho psa. Ten ho poznal a tak sa nevzpieral. Skončili v útulku, kde ho alkoholický básnik odovzdal s tým, že psa zachránil pre týraním. Veľmi rafinované, veď ako dokážete, že to nie je pravda, keď hlavný svedok nevie prehovoriť? Tento prípad skončil šťastne, ale pri troche právnej šikovnosti sa aj váš sused môže postaviť na „obranu“ vášho miláčika a nechať vám tohto nemého tvora úradne odobrať. A dokonca vás aj dostať do väzenia, pretože vďaka dnešným zákonom na ochranu zvierat, ony sú chránené lepšie, než ich majitelia.
 
Nemôžeme sa tomu ani čudovať
   To, že vás vlastný miláčik môže tyranizovať znie priam neuveriteľne – a predsa sa to stalo. V kanadskom meste Dartmouth v provincii Nové Škótsko domáca mačka vyhnala z domu celú rodinu! Ide o prípad z mája 2002, kedy podľa agentúry Reuters siamská mačka Cocoa začala terorizovať svojich pánov. Najskôr rozdriapala čalúnenie nábytku a záclony, potom zničila ich šaty a obuv. Príčinou je zlosti bolo len to, že sa hlava rodiny rozhodla zabrániť Cocoe v jej umeleckom raste, keď behala po klávesnici otvoreného klavíra. Utrápení majitelia nenašli iné riešenie, než ujsť z vlastného domu a zavolať políciu. Aj tej trvalo dvadsať minút kým zúrivú mačku dostali do klietky a tým zneškodnili. Poviete si, veď to je celkom absurdné. Nemohli domáci jednoducho zobrať metlu a vyprášiť teroristu z vlastného domu? No, podľa najnovších zákonov, nie! Ak by to urobili a ublížili by jej, najbližší sused môže zavolať tú istú políciu a tá má za povinnosť zatknúť obete mačacej tyranie tentoraz pre týranie zvierat. To nie je žart, to je fakt. Akonáhle sme prijali myšlienkovú konštrukciu, že zviera je právne na úrovni človeka, ten proti nemu nemá inú obranu, než komplikovanú inštitucionálnu pomoc. Sám si nepomôže. V okamihu, keď sme nejasne definované etické kritériá nadradili prísnym právnym formuláciám dokazovania pravdy, pustili sme sa na šikmú plochu mnohých omylov a dokonca aj tragédií.
   Horšia je však iná črta takto bezhranične „zaľúbených“. Všimol si to už Hemingway vo svojej knihe „Smrť popoludní“: „Podľa mojich pozorovaní je možné ľudí rozdeliť na dve základné skupiny: na tých, ktorí sa identifikujú so zvieratami, to znamená, že sa vmýšľajú do ich situácií, a na tých, ktorí sa identifikujú s ľudskými bytosťami. Po tom, čo som zažil a videl, verím, že tí, čo sa identifikujú so zvieratami, čiže priam profesionálni milovníci psov a iných živočíchov, sú schopní chovať sa k ľudským bytostiam ďaleko krutejšie než tí, ktorí sa so zvieratami tak ochotne neidentifikujú.“
   Nezabúdajme, že aj Hitler bol milovníkom zvierat a fanatickým vegetariánom. Máme aj menej svetoznáme príklady. Istá slovenská chovateľka tigrov vyhlásila, že keby mala rozhodovať medzi tým, či za posledné peniaze nakŕmiť svojich miláčikov, alebo dcéru, volila by miláčikov. A jedna „celebrita“, ktorú škoda menovať, povedala doslova: „Deti nechcem. Načo by mi boli? Mám synovca a po chvíli mi ide na nervy. Dám mu radšej tisícku, aby odišiel. Psy mám radšej.“ Toľko cynizmu ako v tejto výpovedi je naopak nutné citovať.
   To sú však dnes skôr jednotlivci, ktorým sa dá vyhnúť. Môže pôsobiť dokonca milo, keď sa osamelá stará dáma identifikuje so svojim psíkom skoro ako s partnerom, ale keď ten istý prístup masovo produkujú organizácie tzv. ochrancov zvierat, môže to byť veľmi nebezpečné. Pretože ich násiliu (a oni násilie obľubujú) sa vyhnúť žiaľ nedá.
 

Čo je dobré pre nás, nemusí byť rovnako dobré pre zvieratá

   Aj tá najlepšia vôľa, garantovaná vyštudovanými a za to platenými odborníkmi, môže mať celkom nečakaný, opačný efekt. V prvom rade zmätky do vzťahu ľudí a zvierat nevnášajú zvieratá, ale ľudia. Sme to my, ktorí sme uverili, že máme akúsi nadradenú „povinnosť“ rozhodovať aj za tieto nemé tvory a to zjavne len preto, že sú nemé. Ináč by sme si asi o sebe vypočuli veľmi nepekné veci. O malý príklad sa pokúsili filmoví tvorcovia americkej verzie dr. Doolitla. Táto zvrátená logika sa „predáva“ už aj v seriáloch pre deti, kde je pochopiteľne všetko balené do ideálu šťastného konca. Tak v seriáli „Pod africkým slnkom“ mladé devy nahovoria svojich spoločníkov, aby vypískali vystúpenie potulného umelca s jeho cvičenou opičkou. Pod zámienkou, že tú opičku väzní. No znie to asi tak pekne ako príbehy Pavka Korčagina z čias komunistickej propagandy. Lebo (ako neskôr vysvitne) opička sa už narodila v zajatí a jej majiteľ je zároveň pre ňu aj najbližším tvorom, ktorý má zodpovednosť za jej obživu. Netreba rozmazávať detaily, lebo ide o to, že móda prenášania problematiky zvierat z roviny biologickej do roviny sociálnej začína postupne prekračovať hranicu reality a stáva sa neúnosnou fikciu. Tou je následne naše realita spätne ,,pristrihovaná” podľa neživej vzorovej konštrukcie.

   Vrcholom absurdity je žraločí „vegetarián Lennie“ v animovanom veľkofilme z produkcie DreamWorks pod názvom „Príbeh žraloka.“

   Ale aj tam, kde sú zvieratá len štatistami, nezabúdajú tvorcovia v záverečných titulkoch hollywoodskych filmov na ubezpečenie, že ,,v tomto filme neboli pri nakrúcaní zranené žiadne zvieratá”. Zaujímavé, že ich nenapadne uistiť nás, že pri nakrúcaní neboli zranení žiadni herci. A kvôli scéne, pri ktorej mal lev napadnúť zebru, vycestovali až do Mexika, aby mali menej problémov. Problémom sa však aj tak nevyhli, pretože pre túto ,,kaskadérskou” úlohu vybraný lev bol zo zoologickej záhrady a zebry sa bál, nie to ešte aby po nej na povel aj skákal. Hollywoodski filmári to dopracovali tak ďaleko, že keď sa mal Tom Hanks ako stroskotanec na pustom ostrove pokúsiť zjesť kraba, tak kvôli tomu vyrobili mechanickú napodobeninu, čím zabránili možnému krabiemu utrpeniu!

  Zdalo by sa, že americký extrémizmus nie je možné tromfnúť. Ale čo poviete na to, že Český rybársky svaz vydal od 1.6.2004 zákaz lovu na živú návnadu s ohľadom na zákon o „týraní zvierat“. Jedinou otázkou je, prečo ešte Český rybársky svaz nezatkol všetkých rybích dravcov, ktorí dnes a denne požierajú úbohé rybky? Ako sa českí rybárski funkcionári môžu nečinne prizerať toľkému týraniu?
 
Začína to nevinne...
   Všetci iste poznáme tie príšerné fotografické zábery ranených zvierat, ktoré majú aktivisti ochrany zvierat v obľube. Vystavujú zvieratá na obdiv ako tvory týrané, a preto vyžadujúce našu pomoc. Podarilo sa im dokonca objaviť aj „masového vraha“ (?) mačiek, ktorý ich mal zabiť v Singapúre až dvadsať (Rádio Viva, 7.9.2006). Takéto zamieňanie extrémov za normu však už poznáme v prípade feministickej propagandy typu ,,každý muž je potenciálni páchateľ znásilnení”. V oboch prípadoch ide o vedome vyfabrikovanú generalizáciu. Tá má celú spoločnosť kriminalizovať na princípe ,,dedičného hriechu” (tak dokonale rozpracovaného katolíckou cirkvou). Efekt ,,dedičného hriechu” nás má totiž priviesť na myšlienku ,,vykúpiť sa” (viď. odpustky) príspevkom na niektorý útulok pre zvieratá. Pritom sa akt násilia voči zvieratám týka promile ľudskej populácie a drvivá väčšina spoločnosti takéto násilie vždy automaticky odsudzovala.
   To je však opäť komunistická generalizácia problému na všetkých (i na tých, ktorí zvieratá nikdy nemali a ani s nimi nikdy nič nemali). Pritom skutočným problémom nie je týranie zvierat (svojím výskytom zanedbateľné, zato výdatne škandalizované), ale fakt, že naozaj veľké množstvo ľudí si zviera prinesie domov a po čase nevedia, čo s ním. Pritom to nie sú žiadni vagabundi, ale slušní a poriadni občania, ktorí vo väčšine prípadov podľahli naliehaniu svojich detí a tie zase ochranárskej propagande. Je známe, že najviac domácich zvierat sa ocitne na ulici na začiatku školského roku, keď v rodinách odrazu nie je nikto, kto by sa o ne staral. Pod tlakom detí (a paradoxne i osvety o vzťahu ľudí a zvierat) sa rodičia tak dostanú do problému a chcú z neho vyjsť so cťou.
   Keby sa organizácia ako Sloboda zvierat zamerala na tých, ktorí sú z danej situácie v podstate nešťastní, a poskytla im za rozumný poplatok riešenie, pomohlo by to všetkým trom zúčastneným stranám – občanom, aktivistom, a predovšetkým zvieratám. Nehovoriac o tom, že by bolo slušné, aby obce z poplatkov, ktoré im majitelia zvierat odvádzajú, vytvorili ,,rizikový fond”, z ktorého by bolo možné stavať tak žiadané útulky pre opustené zvieratá. Keď už sme si tak rýchlo zvykli na nutnosť riešiť problém bezdomovcov, prečo by nám konečne nemalo dôjsť, že je potreba inštitucionálne riešiť i problém zvierat bez domova? Mimochodom, tieto dve kategórie bytostí bez vlastnej strechy nad hlavou sa veľmi dobre znášajú. Možno že by útulok pre zvieratá v areálu ubytovne bezdomovcov dal nečakaný životný impulz jedným i druhým.
   Zatiaľ sme pri riešení problému súžitia ľudí a zvierat bohužiaľ skôr obeťami ochranárskeho radikalizmu. Chcú rozhodovať o zvieratách bez zvierat, bez toho aby si vypočuli názor ľudí, ktorí sa zvieratám venujú súkromne aj profesionálne a predstavujú drvivú väčšinu v porovnaní s touto hŕstkou fanatikov. Uprednostňuje sa teda lacný humbug nad skutočne zásadnými, trvalými, dôslednými postojmi. Ak si to všetko zhrnieme, neostáva nám, že militantné aktivity takzvaných „ochrancov zvierat“ nazvať inak ako – animálny komunizmus. Je pritom nespochybniteľné, že ich k extrémnym činom vedú čisto ľudské úvahy a ľudské kritériá, kedy v konečnom dôsledku žiadajú pre zvieratá ľudské práva, čo je logický nonsens. Myslenie militantných ochrancov zvierat vychádza paradoxne z pocitu vlastnej ľudskej nadradenosti i fetišizovania tzv. „jedinej pravdy“. To vedie v konečnom dôsledku ku konaniu, ktoré veci zjednodušuje, vykladá ich jednostranne a vo svojich krajnostiach vedie k absurditám. Tento jav je známy ako eko-fašizmus. Veď beťou prvej politickej vraždy v Belgicku od druhej svetovej vojny bol Pim Fortuyn, veľmi nádejný kandidát na predsedu vlády tejto krajiny. Vrahom bol radikálny ochranca zvierat. Títo ľudia nemajú výčitky svedomia, plnia predsa svoje „sväté“ poslanie...
 

Z kampane do kampane...

   Aktivita organizácie typu Slobody zvierat má logiku do tej miery, do akej berie na seba dobrovoľne zodpovednosť za osudy zvierat, ktoré iní ľudia dovliekli do nenormálneho prostredia i okolností a potom opustili. Čo človek spôsobil, človek napravuj! To sedí. Ale akonáhle sa títo komsomolci demokracie začínajú vehementne pliesť do stáročia vytvoreného prirodzeného reťazca vzťahov a závislostí, kde človek pre svoje prežitie vytvoril potravinový a iný úžitkový reťazec na svoj obraz, je to to povestné šliapnutie do hovna. Najchorejším príkladom sú ich militantné intervencie do vedy a výskumu všade tam, kde sú v pokusoch použité zvieratá. Zdá sa, že aktivisti Slobody zvierat by (v prípade, že by boli schopní domyslieť svoje konanie do dôsledkov) uprednostnili pokusy na ľuďoch. Vo Washingtone sa 24. 6. 1996 uskutočnila trojtisícová demonštrácia proti utrpeniu zvierat, na ktorej zazneli aj heslá ako ,,Na výskum proti AIDS nie sú nutné pokusy na zvieratách”. Dosť samovražedná logika v meste, kde v tom čase stúpol počet HIV nakazených vo veku 13 až 19 let o 500 percent!
   Mimochodom, vo Veľkej Británii zašli tak ďaleko, že na protest proti profesorovi, ktorý robil pokusy na zvieratách, vložili bombu do jeho auta a tá zmrzačila jeho dcérku. To je tá tragickejšia stránka (ochrana komárov proti ľuďom naopak patrí k tej komickejšej stránke) veci. Obdobne je to s búrlivými protestmi proti býčím zápasom (mimochodom v Portugalsku je zakázané býkov zabíjať) a konským dostihom, hoci obe aktivity sú podstatou prežitia býkov i koní v tých najlepších možných podmienkach. Podobne je to u kožušinových zvierat. Pozoruhodné je, že sa tieto hysterické protesty sústreďujú výhradne na mediálne atraktívne scény, kde si vo svetle kamier iste viacerí aktivisti pripadajú ako filmoví hrdinovia. Tento postoj ich odvádza od každodennej práce napríklad na zmiernení otrasných podmienok zvierat vo veľkochovoch. Tam by sa naši hrdinovia museli vybrať blatom a hnojom fariem a družstiev a to s vyhliadkou, že im tam niekto pichne vidly do riti a nikto tú „udalosť“ ani len nezaznamená.
   Napríklad v anglickom Onneley aktivisti Fronty za oslobodenie zvierat (Animal Liberation Front) vypustili v roku 1998 z farmy Lena Kelsalla dva tisíce norkov do voľnej prírody. Ďalších päť tisíc sa bezradne túlalo po pozemkoch farmy. Výsledkom bola panika  medzi miestnymi obyvateľmi. Norky totiž preventívne útočia na každé cudzie zviera, ktoré sa náhodou ocitne v blízkosti, a v strese môže skočiť i po človeku. V celom Staffordshire sa obyvatelia zabarikádovali v domoch, dokonca utesnili i komíny. Dokonalá scéna pre Hitchcocka. Stovky norkov zastrelili farmári, prešli ich autá alebo roztrhali psy. Mŕtve norky byli prakticky všade. Tie, čo sa vrátili na farmu, hynuli v ďalších dňoch následkom nadmerného stresu. Neboli schopné prijímať ani tú potravu na ktorú už boli z farmy zvyknuté, nie to ešte niečo zháňať voľne v Prírode. Ros Vanesová, hovorkyňa Kráľovskej spoločnosti pre prevenciu tyrania zvierat, prehlásila: ,,Vypustenie veľkého množstva norkov, ktoré vyrástli na farme a nie sú schopné sa sami živiť, je samo o sebe týraním.”
   S ,,osloboditeľmi” zvierat majú svoje skúsenosti aj vo Francúzsku, kde už v roku 1985 bolo z neurofyziologického laboratória francúzskeho Národného strediska pre vedecký výskum (CNRS) v Gif-sur-Yvette pri Paríži podľa ochrancov „oslobodených“, podľa bádateľov „odcudzených“ 17 paviánov. Tie boli využívané na pokusy, pri ktorých im do hlavy zavádzali elektródy. Aktivisti pripravili celú akciu tak, aby sa o nej dozvedela čo najširšia verejnosť. Pozvaná televízia celé tzv. oslobodenie snímala a nasledujúci deň odvysielala. Vedúci laboratória protestoval, pretože šlo o výskum epilepsie, ktorou navyše tieto opice prirodzene trpeli. Zavedenie elektród v umelom spánku označil za bezbolestné. Najvyšší francúzsky súd sedem aktivistov odsúdil k podmieneným trestom až do šiestich mesiacov väzenia. To však nestačilo, pretože niektorí z nich sa zúčastnili ďalšieho, ďaleko väčšieho útoku, kedy bolo z Národného lekárskeho a zdravotníckeho výskumného strediska (INSERM) v Lyone odcudzených viac ako sto zvierat, medzi nimi 38 opíc. Tentokrát si aktivisti reklamu robili sami. Celý útok nahrali na video, ktoré na druhý deň odvysielala francúzska televízna stanica Antenne 2 navyše dala zástupcom skupiny príležitosť vystúpiť s prehlásením. Škody za niekoľkoročné zdržanie výskumu viedlo Najvyšší francúzsky odvolací súd opäť k odsúdeniu aktivistov.
   S pozoruhodnou podobnosťou s taktikou feminizmu sa aj ochrancovia zvierat zameriavajú na efektné kampane. Pamätáme si ešte ich zmätené pobehovanie pred štartom dostihov na slávnej Veľkej Pardubickej v 90-tych rokoch. Omnoho väčší úspech mali v roku 2005 pri zrušení tradičného aristokratického lovu na líšky vo Veľkej Británii, kde asi rozhodujúcu úlohu hralo skôr obecné znechutenie z okázalého aristokratického snobstva, než skutočná ľútosť nad líškami. Britskí šľachtici by však nemuseli zahadzovať svoje parádne jazdecké úbory, ujali by sa na východe Slovenska. Ako informovala 7.3.2007 rozhlasová stanica Expres v meste Košice bežne chodia líšky vyjedať z kontajnerov na odpadky. Miestni by pomoc fešáckych lovcov na koňoch iste ocenili.
 
Slobodu zvieratám aj bez Slobody zvierat
   Nemali by sme prehliadať zjavné paradoxy, ktoré ochranárstvo zvierat spôsobuje. Ide to totiž tak ďaleko, že zvieratá začínajú byť nadradené ľuďom. Ako inak máme chápať fakt, že vo Veľkej Británii ďaleko pred charitou na ľudské choroby vedie zbierka na šťastný život vyslúžilým oslom! Ani zakladateľka tejto nadácie, Elizabeth Svendensová netušila, že bude spravovať 30 miliónov eur pre úbohých oslích dôchodcov vo Veľkej Británii, ale aj Indii, Afrike a na Strednom Východe.
   Klasickým príkladom takého nenormálneho poručníctva nad zvieratami u nás bol socializmus a dnes sú to fanatickí ochrancovia zvierat. Rozpoznáme ich podľa nebývalej agresivity a priam fašistického slovníka. Toto je reakcia vysokoškolsky vzdelaného čitateľa na publikovanie časti tejto eseje v odbornom časopise Vesmír. Podľa neho je autor:  „...promiskuitný homosexuál postihnutý AIDS, ktorý súrne potrebuje liek, vyvinutý na šimpanzoch. V detstve alebo v mladosti  ho napadlo šteňa čivavy alebo ratlíka s trvalými následkami – ako biológ trpí nevyliečiteľným odporom ku zvieratám...“
   Hnutie pre ochranu zvierat vtrhlo do povedomia knihou austrálskeho filozofa Petra Singera „Oslobodenie zvierat“ v roku 1975, ktorý neskôr pôsobil na univerzite v Princetonu. Singer vyhlásil, že život človeka je podľa neho cennejší, než život tvora bez sebauvedomenia, ale spôsobiť utrpenie len preto, že ten tvor nie je človek, je „druhizmus“, ako odroda rasizmu. Spolu s Goodallovou sa vyslovili, aby boli spod pokusov oslobodené aspoň primáty. Hnutie za práva zvierat si zobralo meno a najnekompromisnejšie myšlienky z diela Toma Regana „The case for animal rights“ z roku 1983. Aj Regan tvrdí, že v prípade ohrozenia života treba zo záchranného člnu najprv vyhodiť psa až potom človeka, ale nemáme právo robiť na zvieratách pokusy, pretože nie sú jednoducho prostriedkom na to vytvoreným.
   To všetko je zvláštny spôsob ako balancovať na hrane logiky a zdravého rozumu, ale stále s akýmsi morálnym pátosom. Ale len čo uveríme dobrým úmyslom týchto „revolucionárov“, nastáva festival totálnych absurdít. Odrazu sa dozvieme, že Peter Singer považuje zvieratá za natoľko rovnocenné ľuďom, že obhajuje aj právo na sex s nimi! Z akéhosi len jemu známeho dôvodu ho zvlášť fascinuje sex so sliepkami.
   Každá ideológia automaticky vyvoláva na svet svojich inštitucionálnych realizátorov. Tak vznikla v roku 1980 PETA (People for the Ethical Treatment of Animals) s cieľom dokázať, že „zvieratá tu nie sú na naše oblečenie, potravu, experimenty a zábavu“. Z jej aktivít by sme mohli zložiť samostatnú knihu absurdít a tak si uveďme len dva príklady na zamyslenie:
   „Mobilná klinika PETA sterilizovala desiatky tisíc mačiek a psov, čím zabránila narodeniu tisícok nechcených zvierat.“ To je konštatovanie, ale aj príležitosť na zamyslenie. Ako je možné, že aktivisti, ktorí tvrdia, že zvieratám sa nemá ubližovať, berú na seba tak ľahko úlohu pripraviť ich o zmysel ich existencie a spôsobovať im pri tom dokonca aj bolesť bez toho, aby sa ich opýtali na názor?
   Timothy McVeigh bol usvedčený z bombového útoku v Oklahoma City ako najväčší terorista v moderných amerických dejinách. Preto bol odsúdený na trest smrti. A aj k tomu má PETA, čo povedať, keď žiada aby jeho posledné jedlo pred popravou bolo vegetariánske: „Pánovi McVeighovi nesmie byť dovolené, aby zničil čo i jeden ďalší život... Kŕmiť odsúdených na smrť fazuľovými burritami namiesto hovädzími kotletami môže prerušiť kruh násilia... Ne-násilie začína v kuchyni“. Je potrebný komentár?
   Aby sme si urobili predstavu ako sa Singerove myšlienky o „rovnosti ľudí a zvierat“ premietajú do praxe, uveďme príklad podľa svedectva Borisa Filana z Austrálie. Zaujal ho tam priamy televízny prenos, ktorý zaznamenával neobvyklú drámu. V zálive Circular Quay v Sydney sa objavil žralok a náhodou rovno k nemu smerovala osamelá plavkyňa. Polícia sa ju pokúsila varovať, ale tých blokoval pohotovo čln Greenpeace, ktorý prišiel zachrániť žraloka! Asi pred policajnou zvoľou. Poučenie je prosté – kúpte sa len vo vlastnej vani, všade inde vám hrozí zožratie žralokmi pod ochranou Greenpeace.
   Toto je podľa mňa hľadanie „zástupných problémov“ spoločnosti, ktorá tie základné buď nerieši – prežitie (vojny a hlad), alebo ignoruje – návrat chorôb, následky masovej dopravy (úmrtnosť a tlak na životné prostredie). V prípade zvierat je to problém lákavý, lebo je citovo podložený a blízky každému ľudskému tvorovi. Navyše je zrozumiteľný, pretože sa tu spravidla nepracuje s faktami, ale s emóciami. A tie máme všetci...
   Ako povedal Radim Uzel (
Právo, 21.3. 2007): „Aby bolo jasné: v žiadnom prípade nebrojím proti zdravým občianskym aktivitám, nech už sa týkajú ekológie, globálneho otepľovania alebo záchrany veľrýb. Sexuálne neuspokojení jedinci však všetky tieto iniciatívy spravidla preháňajú. Nediskutujú, ale miesto toho bojujú. Miesto ejakulácie používajú farebný sprej. Ich argumentom je vytrhnutá dlažobná kocka, rozbitá výkladní skriňa, zapálené auto a rozrezané autobusové sedadlo. Základným pilierom každého takéhoto hnutia je takzvané zdravé jadro, ktorého podstatou býva istý druh sociálnej patológie. Veľmi by som sa preto prihováral za to, aby všetci takíto výtržníci boli podrobení sexuologickému výskumu.“
   Je evidentné, že celkom nová pozícia domácich zvierat v ľudskej spoločnosti signalizuje vážny fenomén, ktorým sa treba zaoberať. Okamžite tiež vyvolala záujem radikálov, ktorí sa v histórii opakovane pokúšajú stať hovorcami aj za tých, čo sa nakoniec stanú ich obeťami. Hitler a nacisti vzývali nemecký národ a uvrhli ho do úplnej skazy. Marx a Engels s komunistami prišli s návodom na „raj na zemi“ pre novovzniknutý proletariát a výsledkom bolo peklo za živa v stalinskej podobe. Úplne nová úloha žien v spoločnosti vzápätí priviedla na scénu feministky, ktoré by im po vzore predošlých revolucionárov tiež rady organizovali život a to až do manželských postelí. A aj ochrancovia zvierat prichádzajú s radikálnymi riešeniami, ktorá sa však často krát (ako to už u extrémizmu býva) obracajú proti samotným zvieratám a z ich majiteľov robia nedobrovoľných rukojemníkov. Dávajme si pozor na majiteľov „jedinej pravdy“. Jediná pravda na tomto svete je lož. Žime v súlade a ku vzájomnému prospechu so zvieratami bez sprostredkovateľov, ktorých neblahú úlohu už poznáme z citovaných historických i dnešných príkladov.
 
Gustáv Murín
 

 
Žádné komentáře