Gustáv Murín

Doplnok k čl. Havel II

  Richard Král v článku  „Václav Havel aneb Disident v mercedesu“ dňa 13.5.2005 napísal: „Václav Havel jako jedna z hlav disentu žil za komunismu životem, o kterém se drtivé většině tehdejších občanů ani nesnilo. Již v sedmdesátých letech jezdil v novem Mercedesu z Tuzexu, vlastnil rozlehlý byt v Praze na nábřeží, stejně jako usedlost Na Hrádečku.

  Tehdejší režim měl bezpochyby možnosti, aby se Havla zbavil nebo umlčel a přestěhoval do hlídané garsonky v paneláku. Neučinil tak. Ponechal mu jeho nemovitosti, ponechal mu tuzexové konto, nechal ho stýkat se zahraničními osobami. Pro vytvoření disidentského mýtu si odseděl i nezbytné roky ve vězení, které však připomínalo podle vypovědí tehdejších spoluvězňů spíše hotel. Zatímco Jiřího Wonku příslušnici StB na vazbě v Hradci Králové ubili, Václav Havel přijímal návštěvy a mel zvláštní stravu...“

  Už tri mesiace pred novembrom 1989 boli vyrobené známe odznaky s nápisom „Havel for president“. Rovnako v Nemecku mal vzniknúť dokumentárny film, ktorý rozohrával asociácie medzi Havlom a svatým Václavom a jeho Hrádečkom a Hradom. Za koho peniaze asi? Havel „hlas ľudu“ počúvol mimoriadne ochotne.

  Mimochodom, paradoxne tak bol Havel známy v celom intelektuálnom svete, ale pred svojím škandalóznym zvolením komunistickým parlamentom v decembri 1989 za socialistického (teda vlastne komunistického!) prezidenta sa musel občanom predstaviť v televízii. K popularite mu napomohla aj nečakaná a veľmi neobvyklá odbočka prezidenta George Busha seniora v deň prvého výročia Nežnej revolúcie do Prahy na ceste k americkým jednotkám v Perzskom zálive s demonštratívne srdečným zvítaním s Václavom Havlom iste nebola náhodou. Veď práve Bush bol v rozhodujúcich rokoch, keď sa rozhodovalo aj o Havlovi, šéfom CIA...

 

Absurdný dramatik, ešte absurdnejší politik…

  Už nekompromisný až bezohľadný ťah Havla po prezidentskom kresle mohol byť varovaním. Svojho najväčšieho súpera Alexandra Dubčeka odstavil bezškrupulóznym nátlakom, ku ktorému sa ochotne prepožičali aj niektorí naivní VPN-kári. Ak Havel ako propagátor „života v pravde” Dubčekovi a aj celej verejnosti tvrdil, že chce byť prezidentom len do prvých slobodných volieb, bola to jedna z ukážkových politických lží.  Nakoniec sa nechal zvoliť za prezidenta pôvodným komunistickým parlamentom, ktorý predtým schvaľoval zákony vedúce k niekoľkým Havlovým uväzneniam, a Havlovým najbližším politickým spolupracovníkom sa stal komunistický spoluautor „obuškového zákona“ Marián Čalfa, ktorému dopomohol ku kreslu premiéra „vlády národnej obete“ ako to sám nazval. Obeťou sa však stala naša viera v slušných politikov. Havel sa za takého len vydával.

  Výpočet Havlových absurdít je pozoruhodný – jeho prvý prezidentský krok, masová amnestia (vraj pomôcka k Nobelovej cene za mier), sa dá prirovnať k tej Berijovskej po smrti Stalina. Z 31 000 väzňov (ktorých Havel v liste oslovoval „Drazí přátelé...) dal amnestovať 23 260 a to aj tých najväčších zločincov, recidivistov. Vlna kriminálnikov (ako zdôraznil aj Miloš Zeman vo svojich pamätiach) zaplavila krajinu a následná vlna zločinnosti stála do tridsať ľudských životov vrátane detí. Príkladom by mohlo byť malé dievčatko, ktoré na nemocničnom lôžku pohlavne zneužil a zabil opitý amnestovaný deviant v úlohe nemocničného pomocníka. Keď rodičia tejto obete navštívili Havla so žiadosťou o trest smrti pre páchateľa, ten sa ohradil, že ako humanista je zásadne proti absolútnemu trestu.

  Havel oblažil aj Slovákov niekoľkými absurdnými politickými ťahmi. Prvým bol jeho nápad prísť na prvú veľkú demonštráciu ultra-nacionalistov v Bratislave v marci 1991. Tým pritiahol pozornosť svetových médií na inak bezvýznamnú urevanú pouličnú epizódu a významne prispel k dlho umelo tradovanému imidžu Slovákov ako „rodených fašistov“ (podľa vyjadrenia ním menovanej Veľvyslankyne ČSFR v USA a osobnej priateľky Rity Klímovej). Bez jeho účasti by si túto zabudnuteľnú epizódu nikto nevšimol. Ale on svoju politickú negramotnosť a necitlivosť zopakoval opäť, keď na bratislavskej manifestácii ZA SPOLOČNÝ ŠTÁT pri príležitosti 73. výročia vzniku Československa vyzval sympatizujúce zástupy, aby držali minútu ticha. Už to bolo absurdné, lebo takto sa predsa vyjadruje pieta za niečím, čo už je mŕtve! Ale na dovŕšenie všetkej absurdity práve tým dal priestor zopár krikľúňom, ktorí prišli rušiť túto manifestáciu dobrej vôle. A tak zahraničné televízne štáby  opäť mohli prezentovať Slovákov ako rozbíjačov spoločnej federácie, veď v danej chvíli bolo naozaj počuť len tých. Havel samozrejme nebol jediný, kto na tomto obraze Slovenska vedome či nevedome pracoval.

  Tento výpočet politických absurdít vynálezcu „nepolitickej politiky“ a „života v pravde“, ktorý klamal od roku 1989 „bez uzardění“ vystihuje už titul jeho anglického životopisu „Václav Havel – Politická tragédie v šesti dějstvích”. Nakoniec sa ciele Havlových snažení celkom zamenili za prostriedky a prezidentské kreslo si v posledných voľbách vďačne udržal aj za cenu toho, že vyhral o jediný hlas (a to hlas Miroslava Sládka, ktorého náhodou práve v dňoch voľby zatkli a zabránili mu hlasovať). Havlova žena Dagmar vtedy v parlamente vypiskovala na kriticky sa vyjadrujúcich českých poslancov ako... no ako na absurdnom divadle.