Gustáv Murín

Doplnok k čl. Gorila a spisovatelia I

Citát z eseje "Má Slovensko elity?" publikovanej v čas. Slovenské pohľady č.9/2011

Slovenská literárna scéna ako entita s jasným postojom a prejavmi na verejnosti neexistuje. Ich nielenže nezaujímajú problémy obecno-spoločenské, ale ani vlastné, stavovské! Organizácie spisovateľov na Slovensku sa vyznačujú nebývalou kvantitou a minimálnou organizačnou kvalitou. Zdá sa, že každý chce byť predsedom čohokoľvek a nikomu sa nechce aj niečo robiť. Máme tu aj rekordérov, čo vzorne slúžili za komunizmu, ešte vzornejšie za mečiarizmu a čuduj sa svete, funkcionárčia o dušu aj teraz, aby obhájili nový fenomén zvaný „poeta parazitus“. Celkom logicky sú takéto organizácie v takom morálnom rozklade, že o vyššom spoločenskom poslaní tu nemôže byť ani reči. Vyznačujú sa chronickou apatiou členstva, ktoré dovoľuje aby sa na ich čele točili zberatelia funkcií, ktorí vytvárajú smrtonosnú rozkladnú zmes neschopných v kombinácií s tými, čo sú schopní takmer čohokoľvek. Napríklad neuveriteľnej absurdity z vlastnej spisovateľskej vôle zlikvidovať Klub spisovateľov, ktorý je doslova poslednou inštitúciou s celodennou prevádzkou, kde sú spisovatelia vážení a za svoje prezentácie nemusia platiť. Myslíte si, že tí, čo na tento absurdný nápad prišli, už nie sú na svojich stoličkách, že ich spisovateľské spoločenstvo s oprávneným rozhorčením vyčlenilo zo svojich radov? Ale nie, to by ste chceli veľa. Spisovatelia sú radi, že si svoj Klub uhájili. A absurdní funkcionári funkcionárčia ďalej.

  Príkladom je potemkinovská Obec spisovateľov. Pri jej zakladaní sa do čela natlačili kovaní komunisti Štrasser s Chrobákovou a do Stanov navrhovali „vernosť ideálom VPN“ a obdobu straníckych súdov. Ja som tam odmietol vstúpiť a tí, čo tam vstúpili za tie roky obecnej potemkiniády ušli. Je to v Európe unikátna organizácia (obdobná je snáď v Urundi-Burundi), ktorá má len dvoch skutočne aktívnych členov – predsedu a podpredsedu. Aké sladké je šéfovať organizácii, kde vám do toho biedneho šéfovania nemá kto kafrať. A titul i výslužka ostávajú!
  Na druhej strane Spolok slovenských spisovateľov sa pýši tým, že je najstaršou spisovateľskou organizáciou na Slovensku. Je to pravda, ich priemerný vek sa blíži optimu dožívania komunistického politbyra a už prekračuje priemerný vek mečiarovských babiek demokratiek. Kto by sa tam tiež hrnul, keď plnia vzorne slovenské porekadlo „spolky, čertove volky“. A volkov tam je už tak dosť...
  Nemohlo by sa to stať, keby celý spisovateľský stav neobostierala chronická organizačná apatia. Pritom možnosti na činnosť a dokonca aj financie sú! Ale sú tu aj zjavy, na ktorými ostáva rozum stáť. My totiž máme dvoch veľmi slušne platených funkcionárov v dvoch najväčších organizáciách (jednu nazvime povedzme Spolčenie, druhú Asociáli), ktorí majú celý aparát, aby organizovali spisovateľské aktivity, ale hlavne, aby mobilizovali členstvo v okamihu, keď sa nám všetkým berie materiálna podstata našej práce – Literárny fond a DSS Budmerice ako prvá symbolická obeť ministerskej svojvôle. Myslíte si, že za celé tie mesiace, čo sa o tej hrozbe vie, pohli malíčkom? Ani náhodu, ten jeden sa rozčúli len, keď mu mešká plat vydrankaný z nášho spoločného a druhého sa nám podarilo priam rituálne zaviazať, aby konečne napísal aspoň protestný list. Takže tak, funkcie sú, peniaze na funkcionárske platy sa míňajú, aparát dvoch sekretariátov čaká, ale bojovať za vlastné (to nehovorím, že by mysleli na celospoločenské!) problémy sa pánom básnikom akosi nechce. Pochopiteľne, nemohli by si to dovoliť, keby neboli obklopení apatiou kolegov, ale aj členstva. A to sme opäť na začiatku tohto začarovaného kruhu.