Európa sa čuduje? 

  Je až s údivom ako sa od pádu komunizmu darí vytvárať mýtus o jednotnej západnej Európe v kontraste k rozvadenej, nacionalistickej a separatistickej strednej a východnej Európe. Sme svedkami zborového spevu masmediálnej piesne, ktorá má toľko falošných tónov, koľko vnútorných konfliktov sa za ňou skrýva. Len si ich stručne vymenujme. Už desaťročia existujú snahy o osamostatnenie častí veľkých národných štátov západnej Európy, kde žijú MENŠINY - Španielsko (Baskicko, Katalánsko, Galícia), Francúzsko (Korzika, Bretónsko, Provensálsko, Alsasko, Nová Kaledónia), Taliansko (Sicília, Sardínia, Benátsko, Lombardia, Severná liga), Veľká Británia (Severné Írsko, Wales, Škótsko, Falklandské ostrovy). Zvláštnu kapitolu tvorí Nemecko, kde rozdelenie na spolkové štáty zmierňuje odstredivé tlaky (hoci Bavorsko a Prusko sú zjavne nekompatibilné) a problémy sú skôr s veľkými nemeckými enklávami po celej Európe (Frísko v Holandsku, Pomoransko v Poľsku, Povolžie v Rusku a Sudety v Čechách). Aj v menších štátoch západnej Európy je evidentný tlak na prerozdelenie do logických celkov - v Belgicku (Flámsko a Valónsko) a Holandsku (Frísko).
  A nehovoríme akademicky. Odstredivé sily týchto menších útvarov dávajú o sebe vedieť naozaj razantne už desaťročia. Na Korzike od 70-tych rokov minulého storočia počuť výbuchy bômb a tiež rakiet odpálených separatistami z idúcich áut. Na ich konte je aj zdemolovanie bordeauxskej radnice, pôvodného sídla súdobého francúzskeho premiéra Juppého, ktorý vyhlásil, že Korzika ostane navždy francúzskou.
  Sicília sa pokúšala osamostatniť už na konci druhej svetovej vojny a to pripojením k Spojeným štátom. Dodnes tam však môžeme vidieť nápisy "Nezávislá Sicília" so symbolom ženskej hlavy s tromi nohami a podpisom F.N.S.. Na druhej strane Talianska pôsobí silná Severná liga s myšlienkou oddelenia od zaostalého a mafiánskymi praktikami zaťaženého juhu krajiny.
  Katalánsko bojuje za samostatnosť politickými cestami a úspešne. V Baskicku z času načas prepukne násilie organizované povestnou teroristickou organizáciou ETA.
Severné Írsko, kde IRA desaťročia bojuje za slobodu, okupuje rovnako dlho britská armáda, čo len dokazuje, že nejde o prirodzenú súčasť stále sa zmenšujúceho impéria Veľkej Británie. Vo Walese miernejšie, v Škótsku dôraznejšie presadzujú osamostatnenie od centrálnej vlády v Londýne. Škótsko má konečne vlastný parlament a za jeho osamostatnenie bola v roku 1998 pripravená hlasovať tesná nadpolovičná väčšina (51%) Škótov.
  Ten kto má toľko masla na hlave, sa rád upne na škvrnku na kravate toho druhého. A tak sú západní europoslanci ochotní zniesť vo svojom sídle v Bruseli aj celkom absurdnú výstavu o údajnom násilnom vysťahovaní Maďarov (a teraz pozor!) do Čiech. V skutočnosti to boli slovenské rodiny, ktoré mali v rámci repatriačnej VÝMENY obyvateľstva prísť z Maďarska na Slovensko. Ale akýsi chytrý úradník v Prahe ich transporty nasmeroval do Sudet, ktoré boli po odsunutých Nemcoch takmer ľudoprázdne. Lákali sem preto aj iných Slovákov pod prísľubom veľkých statkov a polí, ktoré im po roku 1948 zase zobrali. A tento politický guláš sú europoslanci v Bruseli ochotní maďarským propagandistom zhltnúť aj bez povestnej "čipóš papriky"! Ale prečo? Lebo chcú...
  Pritom po roku 1989 začínal ultra-nacionalista Duray pozoruhodným trikom, keď založil stranu Egyuttelés (teda Spolužitie!), kde mali byť zastúpené všetky menšiny. Tie však Durayovi poslúžili len ako odrazový mostík a odvtedy sa na ich potreby a požiadavky v "Spolužití" nebral podľa durayovskej logiky žiadny ohľad. Mohli by sme teda povedať, že bezohľadnosť požiadaviek predstaviteľov maďarskej menšiny nielen zaťažuje štát, ale potláča aj prirodzené potreby iných menšín. Najmenej tolerantní k menšinám sú teda príslušníci tejto najagresívnejšie sa ozývajúcej menšiny. Správajú sa presne opačne, proti princípu, na ktorom postavili svoju arogantnú rétoriku. V okamihu, keď sa ocitajú v postavení väčšiny (vzhľadom k iným menšinám), tak iné menšiny negujú!
  Mimochodom, Maďari boli ešte aj v Uhorsku v porovnaní s nemaďarskými národmi vlastne menšinou. Ale agresívnou menšinou, ktorá chcela ostatným vládnuť. A táto túžba po moci nad inými ich zjavne znovu obchádza ako nočná mora. Kedy sa už prebudia do európskej reality bez hraníc a prestanú ju svojim extrémnym nacionalizmom ohrozovať?
Otázka teda znie - kam až zájdeme v adorácii menšín? Existuje hranica, kde začne fungovať aj zdravý rozum a reálne hodnoty? Je možné ju vôbec nájsť a je vôbec možné uspokojiť z národnostného napätia politicky i ekonomicky profitujúce menšinové elity? Ak by totiž zanikli menšinové problémy, prišli by o svoju luxusnú existenciu. Nie je to teda tak, že si štát pripláca tých, čo robia všetko preto, aby ten štát sústavne krvácal z menšinových rán? Už sme predsa zažili adoráciu nemeckej menšiny v bývalom Československu, jej politikov v československom parlamente a jej úderiek, čo neváhali aj vraždiť. Začalo to tým, že všetci uverili aký sú to chudáci a že potrebujú pomoc. A stupňovaním ich požiadaviek až tak, že si sám štát už nevedel pomôcť. Veď aj SMK má svojho Duraya, ktorý žije z toho, že verejne hlása, čo kedysi Henlein. Je teda v demokracii vôbec možné postaviť sa voči "žiarlivosti menšín", ako to už niekto definoval, a žiadať rozumnú medzu ich požiadaviek? Maďarskí politici na Slovensku tú medzu už zjavne prekročili, čo bude ďalej?