Ukážka z knihy "Mafia na Slovensku"

  Pre týždenník Život v roku 2005 v článku o vytunelovaní obrovského majetku podniku Hydrostav hovorí bývalý riaditeľ Ing. Ivan Čarnogurský: „Moje odvolanie bolo vyslovene politické, pretože keď Mečiar roku 1994 vyhral voľby, odďaľoval zloženie vlády až do novembra. V deväťdesiatom piatom naplno obsadil Fond národného majetku a ten ma ako stopercentný akcionár po piatich rokoch z funkcie odvolal. Potom tam Mečiar dosadil skorumpované kádre... Hydrostav dostali do rúk piati ľudia doslova zadarmo – dvojmiliardový podnik za stodvadsať miliónov. Prvú splátku mali zaplatiť 40 miliónov, na ktorú dostali pôžičku z banky, a zvyšok na splátky do dvoch rokov. Napokon to za nich z podnikových peňazí splatil Hydrostav na poslednú chvíľu.“ Stručná bilancia len tejto jednej mečiarovskej privatizácie – pred privatizáciou v júni 1995 bilančný zisk 145 miliónov, po nej do pol roka o 40 miliónov menej, do päť rokov strata, ktorá sa do roku 2002 vyšplhala na 1,7 miliardy korún (viac ako 56 miliónov eur). Mimochodom, telo šéfa vytunelovaného Hydrostavu našli zmrznutého pod piešťanským mostom na Silvestra 2008. Príklad mečiarovskej privatizácie, Milan Galo, umrel ako bezdomovec. Jeho kumpáni zmizli bez stopy. Ak to porovnáte s mafiánskymi praktikami bielych koní, nenájdete rozdiel.

  V roku 2006 týždenník Plus 7 dní pod titulkou Návrat kinderka píše, ako Mečiar hneď po návrate k moci opäť vytiahol ku korytu istého supermanažéra: „Šokujúca nominácia Júliusa Rezeša, syna nebohého Mečiarovho privatizéra a neskôr ministra Alexandra Rezeša, do dozornej rady štátom kontrolovanej spoločnosti Transpetrol zdvihla v uplynulých dňoch adrenalín mnohým občanom... Vskutku niet väčšieho výsmechu, ako posadiť do dozornej rady spoločnosti, ktorá spravuje slovenskú časť ropovodu, práve syna Alexandra Rezeša, považovaného za megasymbol divokej privatizácie a tunelovania VSŽ.“ Nasleduje pozoruhodne podobný opis tejto privatizácie, ako v prípade Hydrostavu. „Priemyselná banka, ktorú založili VSŽ, síce poskytovala privatizérom úver, no peniaze dostala od Banky Slovakia. A tej ich poskytol Fond národného majetku, ktorému v tom čase šéfoval úradujúci premiér – Vladimír Mečiar.“ Rezešovci priviedli VSŽ na pokraj bankrotu. Banka Slovakia skrachovala...

  Týždenník Život v roku 2007: „Mečiarovho syna prijali na ministerstvo bez konkurzu.“ Ide o ministerstvo zahraničných vecí a využitie paragrafu o dočasnej štátnej službe, ktorú na vymedzený čas vykonáva odborník, ktorý je na plnenie úloh potrebný. Michal Mečiar bol prijatý ako poradca štátnej tajomníčky. Vzdelaním je lekár...

    A teraz iné správy. Veľmi zaujímavé v čase globálnej hospodárskej krízy a uťahovania opaskov.

  Týždenník Plus 7 dní v júli 2009: „Mečiarovci by si okrem realitnej kancelárie mohli otvoriť aj vlastný luxusný autobazár... dve Audi, Volkswagen Tiguan, dva džípy Suzuki, Jeep Cherokee a ďalšie... Zaujímavý autopark majú aj jeho deti, vari najznámejší je obrovský Nissan Armada, pripomínajúci skôr autobus ako osobné auto, na ktorom jazdí Magda Mečiarová-Gáliková. Predsedu najmenšej koaličnej strany však pravidelne vídať na superluxusnej limuzíne Audi A8 L W12. Sám Mečiar prezradil, že tento skvost so šesťlitrovým motorom, ktorý má trhovú hodnotu približne 143-tisíc eur (4,3 milióna korún), si len prenajíma. Každý, kto ovláda aspoň základné matematické počty, zistí, že ak by si prenájom limuzíny platil z vlastného vrecka, čiže z poslaneckého platu, ostal by každý mesiac v mínuse. Nehovoriac o plate šoféra.“ Lenže pán Mečiar hravo zvládne nielen túto limuzínu, ale aj stavbu a údržbu megavily Elektra, neúspešné podniky svojich detí (len avantúra s filmovými štúdiami Koliba stála viac ako sto miliónov korún), a stále nie je dosť!

  Týždenník Plus 7 dní začiatkom júla 2009: „Vladimír Mečiar vlastní takmer štvrtinu Dolnej Poruby a v nej šesť domov, premiestňuje sa medzi nimi na novučičkom džípe...“ Domy aj pozemky skúpil nedávno. Mimochodom, po toľkých investíciách mu ostalo ešte aj na vyasfaltovanie cesty medzi nimi.

  Denník Nový čas v polovici júla 2009: „Trenčianske Teplice – Mečiarovci a spol. skupujú domy naokolo...“

  V tom istom čísle toho istého denníka a symbolicky na tej istej strane komentuje autor správu SITA, že polovica zamestnancov štátneho podniku Lesy SR (podporená vzácne zhodne odbormi aj odborníkmi) siahla k zúfalému kroku, keď sa na masívne rozkrádanie podniku už nemohli pozerať a vyzvali premiéra, aby odvolal generálneho riaditeľa Jozefa Minďáša. Ten len veľkopanským rozdávaním revírov pripravil štát odhadom o pol miliardy korún za desať rokov prenájmu. V podnete na prokuratúru rozhorčení lesníci narátali dokopy až 27 prípadov podozrení z tunelovania tohto štátneho podniku. Asi nás neprekvapí, že jeho prominentným poradcom bol Ján Gálik, zať Vladimíra Mečiara. Ako bývalý policajt sa v lese iste vyzná. Komentár celého škandálu z úst najpovolanejšieho, Vladimíra Mečiara: „Keby boli niektoré jeho názory rešpektované, dnes nemáme ten rozruch okolo ŠL, ktorý máme.“ Prekvapilo vás to? Prečo, veď keď sa veci zoberú pevne do rúk, tak nikto ani nemukne, nieto, aby si ešte trúfali písať sťažnosti...

  Dôležitejšia je otázka, ktorá napadne každému – kde sú tie bezodné finančné zdroje pána Mečiara práve v čase globálnej hospodárskej krízy a odkiaľ práve na neho padá tá zdanlivo bezbrehá manna nebeská?

  Stačí len čítať, napríklad článoček s nadpisom Podivuhodné reštitúcie pod Tatrami a pozemky pre mečiarovcov: „Začiatkom leta 2007 sa objavili v denníku SME prvé informácie o podivuhodných zmluvách, ktoré podpísal námestník riaditeľa Slovenského pozemkového fondu, nominant ĽS-HZDS Branislav Bríza. Na ich základe získali reštituenti z juhu Slovenska (z juhu?! – pozn. aut.) lukratívne pozemky pod Tatrami v katastri obce Veľký Slavkov... Až v novembri novinári zistili, že reštituenti pozemky s rozlohou viac ako milión štvorcových metrov vzápätí predali firme GVM. Za ňou stál podnikateľ Milan Bališ, blízky šéfovi HZDS Vladimírovi Mečiarovi. Parcely v hodnote 1,5 miliardy korún získalo GVM za 13 miliónov... minister pôdohospodárstva Miroslav Jureňa z HZDS musel svoj post opustiť. Spojil to s efektnou tlačovkou v maštali, kde búchal do stola.“

  Ministra Jureňu nahradila Mečiarova obľúbenkyňa, vtedajšia tajomníčka strany, Zdenka Kramplová, ktorú premenoval na Hruštičku húževnatú. Zakrátko ho však rozčúlila tak, že ju stiahol nielen z postu ministerky, ale dal ju odvolať aj zo straníckej funkcie. Dopustila sa totiž dvoch neodpustiteľných hriechov – nechala vyšetriť čudné zmluvy podpisované jej predchodcom za HZDS na podnet jeho „poradcov“ a na základe tohto šetrenia podala aj trestné oznámenie. No a pri následnom miliardovom tendri asi zabudla, že patrí k HZDS. Inak si jej náhly pád z výslnia Vodcovej priazne ťažko vysvetliť.